Siedmeho septembra som sa vybral za rôznymi vybavovačkami do mesta. Sychravé počasie mi vonkoncom nevadilo, lebo už vtedy som žil v očakávaní príchodu lepšieho počasia v priebehu týždňa, ako ho ohlasujú meteorologické predpovede. Dokonca, naspäť domov som sa rozhodol ísť peši, hoci to znamenalo celkom nachodiť pomaly desať kilometrov. (Pritom ma ako dôchodcu stojí jedna cesta iba desať centov.)
Stalo sa. A šuchtajúc po chodníku popri ceste, po ktorej neprestajne jazdili autá a otravoval ma ich hluk, zrazu som si všimol, že na drsnom asfalte chodníka sa vyskytujú slimáky bez ulity – tzv. slizniaci – jednotlivo i vo väčších skupinkách. Tie skupinky sa zhromažďovali okolo zbytkov čohosi, čo zrejme predstavovalo ich potravu a že preto z toho zostala len neurčitá škvrna. Dokonca som si podľa niekoľkých náznakov položil otázku, či si nepochutnávajú na uhynutých dážďovkách. Alebo žeby si dávali dostaveníčko, za ešte príjemnejším účelom?
Zopár slizniakov som si teda zvečnil, pomocou fotoaparátu v azda najlacnejšej verzii mobilu nokia, aký kedy bol na trhu. A išiel som ďalej.
Keď som konečne odbočil od hlavného ťahu mestom na chodník, vedúci do príjemnejších zákutí sídliska Podbreziny popri riečke Smrečianke, predchádzajúce postrehy a s nimi spojené úvahy ma nevdojak primäli viac si všímať krásy – i keď trochu mokrej - okolitej prírody.
Pavol Ország-Hviezdoslav - Zemeslav
Osobne si myslím, že príroda je nesporným majstrom na liečenie rôznych civilizačných neduhov. Veď aj bard slovenskej poézie Pavol Országh-Hviezdoslav – nie bez príčiny – konštatujúc napísal: „ ... Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí ... vy k žitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavíte, z jatrivých vyliečite rán... “ (Hájnikova žena, Pozdrav).
Hviezdoslav tu velebí predovšetkým lesy, tie sú však neodmysliteľnou súčasťou prírody, zapadá to do mojej „koncepcie“. Dokonca tak veľmi, že som si všimol až určitý protiklad týchto úvah s povahou prídomku, ktorý si Pavol Országh vyvolil - Hviezdoslav. No on sa nekochá a neospevuje krásu nočnej nebeskej báne, ktorá je od našej matičky Zeme tak nesmierne vzdialená, že je nám vlastne cudzia. Namiesto toho sa úprimne teší z krásy a úžitkov, ktoré nám dáva bezprostredne prítomná príroda. Z nej sme vyšli, a ona nás živí. Vlastne by mal mať prídomok Zemeslav.
Podbreziny, vraj najkrajšie sídlisko na hornom Liptove
I začal som si – pod dojmom podobných úvah – viac všímať okolie, kadiaľ som išiel. Keď som už dochádzal dosť blízko k domu, v ktorom bývam, zrazu som zbadal ležať - v ináč ešte sviežej zelenej tráve - zopár predčasne opadnutých listov, hýriacich jesennými farbami. Nepatrný list, ale priam ako maliarska paleta, na ktorej sa miešajú farby od výraznej žltej cez oranžovo hnedú až po tmavú hnedú, ba až po čiernu na najtmavších škvrnách. Takto sa ohláša blížiaca sa jeseň.
Aj tie listy som si odfotil na mobil, ale už podľa svetelných podmienok som tušil, že to asi nebudú snímky valnej kvality. Keď som teda prišiel domov, len som si vzal normálny fotoaparát, prezul som sa zo sandálov do celých topánok a na otočku vyšiel naspäť vonku. Vrátil som sa naspäť na miesta s najvýraznejšie sfarbenými opadnutými listami, ktoré som si pamätal.
A prezul som sa preto, aby som si viac nezamočil nohy chodiac po tráve, keď budem aj inde hľadať podobné náznaky prichádzajúcej jesene. No najmä som chcel nájsť – inšpirovaný „mestskými slimákmi slizniakmi“ - aj slimáky s ulitou, ktoré sa najlepšie vynímajú v prírodnej zeleni. Slizniaci sú proti nim akoby bezdomovci; lezú si síce naľahko, ale kto vie ako sa im žije bez ochrannej ulity.
Na internete je mnoho záberov jedných i druhých, stačí len „vygúgliť“ obrázky pod heslom „slimák bez ulity“. Keď som si však spomenul, koľko slimákov s ulitou som kedysi vídal počas prechádzok popri Smrečianke, zatúžil som mať z nich aj vlastné zábery, takpovediac „do série“ so zábermi slizniakov, ktoré som videl v meste.
A na slizniaka som poľahky natrafil aj pri Smrečianke, rozvodnenej nočným dažďom v Roháčoch.
Ale, nájsť slimáka s ulitou, bol väčší problém. Pýtal som sa psíčkarov, ktorí sa oproti mne vracali s prechádzky so svojimi štvornohými spoločníkmi, či dákych slimákov kdesi nevideli. Každý vetil, že nie. Až mi jedna pani poradila, aby som prešiel po blízkej lavičke ponad Smrečianku na druhý breh, že tam možno skôr budú. A naozaj, sotva som prešiel na opačnej strane dvadsať metrov, na mieste s pokosenou trávou som jedného hneď uzrel.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
