Propagujúci sám vojak v poli (v Žiline), VI

Autor: František Cudziš | 3.10.2020 o 12:48 | (upravené 3.10.2020 o 23:16) Karma článku: 4,64 | Prečítané:  140x

    Tretí septembrový týždeň potešil pekným počasím. V svojej plagátovej akcii propagujúcej projekt pacyklového stroja, využil som ho na návštevu miest Žilina (22.9.) a Košice (24.9.). Tento článok ponúka moje dojmy zo Žiliny.

    Zo železničnej stanice som sa krátkou Národnou ulicou dostal k Námestiu Andreja Hlinku, cez ktoré som mal namierené do Starého mesta.

     Vo Farskej uličke ma upútal vývesný štít obchodíka s filatelistickým a numizmatickým sortimentom Modrý Mauritius.

    Vo vnútri bolo na čo pozerať, aj za čo utratiť nemalý peniaz. (Napokon, nestalo sa mi to prvý raz.) Obchodík vedie postaršia čiperná pani, veľmi obratná v obchodovaní, aj táto okolnosť „zapracovala“.

    S ľahším vreckom, šiel som teda aj ja po svojej práci.

    Ako je to s patentovaním pacyklového stroja

     Rozdal som záujemcom zopár letáčikov a zodpovedal som otázky záujemcov. Pristavím sa len pri jednej – či mám svoj nápad patentovaný. Na to je jednoduchá odpoveď: nemám.

    Keď som to skúšal na Úrade priemyselného vlastníctva so sídlom v Banskej Bystrici (od 1995), hneď som narazil na (očakávané) problémy. Úrad priemyselného vlastníctva je inštitúciou, ktorá vznikla po rozdelení Československa (1993) pre potreby ochrany tzv. duševného vlastníctva na území Slovenskej republiky. Je jednou v rade inštitúcií, ktorých česko-slovenskú existenciu si osobne pamätám. Svojho času to bol – s pôsobnosťou pre bývalé Československo - Úrad pre objavy a vynálezy v Prahe. Keď sa časom upustilo od patentovania (väčšiny) objavov (v teoretickej rovine, bez priamej možnosti využitia), pražský úrad zmenil názov na Úrad pre patenty a vynálezy.

    Na Slovensku sa priemyselne využiteľných vynálezov slovenského pôvodu „neurodí“ až tak veľa. Ťažisko činnosti Úradu priemyselného vlastníctva teda (predpokladám) spočíva v registrovaní zahraničných vynálezov na Slovensku, ktoré využívajú tu podnikajúce zahraničné subjekty. Okrem toho napríklad registrovanie tzv. „priemyselných vzorov“ a  udeľovanie tzv. ochranných známok. V podstate prevažuje agenda, dôležitá z právneho hľadiska, a originálne vynálezy technického charakteru (obávam sa, v podstate) nemá kto na Úrade (odborne) posúdiť.

    K datu má Úrad priemyselného vlastníctva v Banskej Bystrici (tuším) už piateho alebo šiesteho predsedu. Prvého, ktorého do funkcie dosadil ešte („blahej pamäti“) Vladimír Mečiar, som poznal osobne. Ing. Porubský mi pripadal ako nevýrazná osobnosť, sotva vhodná na taký dôležitý post. Veď Slovensko v tej dobe veľmi potrebovalo nejaké vlastné slovenské vynálezy, a obával som sa, že ich asi nemá kto poriadne odborne posúdiť.

    Porubský, ako prišiel tak odišiel, a vo funkcii ho vystriedali tri ženy.

    Po tohtoročných parlamentných voľbách, nechal sa nový minister hospodárstva SR Richard Sulík počuť, že Úrad priemyselného vlastníctva potrebuje za predsedu – právnika! Nuž, vzhľadom na vyššie povedané, je to celkom logická myšlienka. Veď slovenskú ekonomiku (zjednodušene povedané) držia nad vodou veľké zahraničné automobilky, ktoré dávajú nejaké pracovné príležitosti aj subdodávateľským firmám. Tie potrebujú na Slovensku predovšetkým „právny servis“, a ostatní... nejako len bude.

    Ale – obávam sa – myšlienka akosi nedomyslená. Právnik predsa (asi) „nemá šajnu“ o technike; kto zaručí, že dôsledne dozrie aj na posúdenie prihlášok technických vynálezov? Po logickom „A“ by malo nasledovať aj logické „B“, totiž, že Úrad by mal mať aj personálne kapacity zamerané technickým smerom, činnosť ktorých by mal riadiť technik, pôsobiaci v najvyšších poschodiach organizačnej štruktúry.

    So spomínaným Úradom mám len zlé (alebo ešte horšie) skúsenosti. Ako perličku spomeniem len túto „kuriozitu“. –

    Svojho času som podal patentovú prihlášku, na ktorú mi prišla odpoveď, že počet patentových nárokov v jednej prihláške bol medzičasom obmedzený a že za každý patentový nárok naviac treba doplatiť po 200,-Sk. Moja prihláška obsahovala „nadpočet“ patentových nárokov. Povedal som si, dobre, doplatím za tie nadpočetné. A sotva som tak urobil, prišlo mi vyrozumenie, že moja patentová prihláška sa – zamieta!

    Povedal som si v duchu: „Grázli...!“

    S odstupom času ma kontaktoval jeden, ktorý tvrdil, že pracoval na Úrade, k datu že však robí v Bratislave – vodiča autobusa. Keď som sa mu zmienil o tejto príhode, len konštatoval: „Viete...“. Asi si každý z „tých“ musí zarobiť na seba podobne ako dopravní policajti, udeľujúci pokuty, aby splnili plán – a dušujúci sa, že u nich „v hre“ taký „moment“ (údajne) nepôsobí.

    Po podaní posledných patentových prihlášok na Úrad priemyselného vlastníctva v Banskej Bystrici, na základe ich prvotných hodnotení, som nadobudol dojem, že tu čosi „nehraje“. Akoby mala komunikácia s Úradom priviesť prihlasovateľa k myšlienke obrátiť sa o pomoc na patentového zástupcu.

    Na Slovensku existuje relatívne málopočetná Komora patentových zástupcov – pozri [1]. Keď som si svojho času prezeral ich zoznam, výrazne tam figurovali tituly JUDr. a právnické kancelárie. To sa (ktovie prečo?) už zmenilo a začali viac figurovať tituly Ing.

    Už po roku 1990 som si (s prekvapením) uvedomil, že dôsledkom spoločensko-politických zmien, ku ktorým nás vlastne „dokopali“ západniari, je systematické nastoľovanie systému, ktorý mi veľmi pripomínal voľakedy existujúce cechové poriadky. Všeobecná sloboda sa akosi „rozdrobila“ na jednotlivé konkrétne opatrenia, na základe ktorých môže podnikateľ vykonávať svoju činnosť a snívať svoj vlastný sen o zbohatnutí. Najprv však musel – podstúpiac rôzne, draho zaplatené (pseudo)školenia – získať nejaký druh certifikátu, oprávňujúci ho k zvolenej činnosti, lebo inak „by nebol v podnikateľskom prostredí dôveryhodný“.

    Úradníci, ktorí sa rozhodli zostať v štátnej správe alebo v samospráve (ako volení zástupcovia „ľudu“), si hneď zažiadali k svojim platom „odškodnenie“ zato, že „sa vzdali práva podnikať(!)“. Obrazne povedané, obracal sa mi z toho žalúdok, lebo som veľmi dobre vedel, ako podaktorí – pri zmene správneho systému – najprv bezohľadne vyrabovali všemožné dovtedy existujúce fondy (prostredníctvom rôznych odmien) a vyčerpali aj ostatné nefinančné možnosti – napríklad rekreačné poukazy alebo kúpeľné pobyty (de facto s finančným dopadom). A od prvého dňa v novom systéme, ostali zastávať svoje pôvodné miesta (len s inak nazvanými funkciami) – akoby sa „nechumelilo“.

    Aj toto je jedna z (podstatných) príčin, prečo je na Slovensku ešte aj dnes tak, ako to poznáme. (Veď sa aj vžil slogan "Na Slovensku je to tak!".)

    Keby som si nebol istý, že kdesi medzi týmito rôznymi „hajzlíkmi“ existuje aj mnoho slušných ľudí, so svojím projektom pacyklového stroja by som sa vôbec neunúval. Beztak si väčšiu časť z jeho prospechu prisvoja špekulanti. Ale ten úžitok bude tak veľký, že zostane aj pre ostatných.

    Naťahovať sa s Úradom priemyselného vlastníctva v teoretickej rovine nemá zmysel. Aj preto, že i naslovovzatí odborníci, tvárou v tvár pred niektorými novými myšlienkami, sa ocitajú v pozícii laikov. A funkčný princíp pacyklového stroja je myšlienkou tohto druhu. Myšlienkou, ktorú musia „odborníci“ zákonite odmietať, pretože sa pri jej posudzovaní opierajú o tvrdenia, ktorých zovšeobecnenie presahuje nutnú a objektívnu mieru. Inými slovami, ľudia, ktorí ich sformulovali ako vedúce osobnosti istého vedného odboru, predčasne  – ešte nedostatočné rozhľadení v problematike – zovšeobecnili svoje závery takým spôsobom, že dnes bránia ďalšiemu technickému pokroku.

    Tento dôsledok, s ktorým sa borili a naďalej boria desiatky vynálezcov, možno nazvať „zotrvačnosťou myslenia“. Príkladov z histórie, ktoré by mohli ilustrovať správnosť týchto slov, je neúrekom. Niektoré som už aj spomenul v niektorých svojich predošlých článkoch.  

    Ale, vráťme sa k priebehu (prvej) návštevy v Žiline. (Lebo o pár dní som ju zopakoval.)  

    Počasie bolo už menej priaznivé. Ešte bolo jasno, ale už chladno a o 13. hod. sa spustil dážď. Plagát som musel odložiť.

    O koľko sa lepšie „chodí“ (rozumej: pracuje) v lepšom počasí. A, pretože sledujem predpovede počasia v miestach svojich plánovaných akcií, ako sa hovorí – vychytil som dobrý čas.

    Nečudo, že som sa rozhodol oddýchnuť si počas posedenia pri poobedňajšej káve v ich blízkosti.

    Pre takýchto ľudí mám porozumenie. Aspoň sa snaží poctivým spôsobom zarobiť si na skromné živobytie. Samozrejme, prispel som mu malým obnosom.

    Aj v Poprade som videl hudobníka, ktorý hral na trúbke. Keby dačo, šupol som mu euro za zapózovanie.

    To iný „maník“, keď som dochádzal k železničnej stanici, aby som odcestoval domov, sa mi pripitý zboka prihovoril, aby som mu dal nejaké peniaze - že vraj na polievku... 

    Na „chlast“ - to si peniaze mal, ale na polievku si si nenechal! Ja ťa, takým činom, podporovať nechcem a ani nebudem. Možno si hladný, ale určite nie smädný - to ti musí teraz stačiť. 

    Takéto skrachované existencie, ako sa hovorí, si pamätám už aj z mladosti, ešte za socializmu. Povaľač vysedával v krčme, vyčkávajúc či nepríde niekto známy. Ale občas podišiel aj k neznámym návštevníkom, ktorí sa prišli občerstviť povedzme nealkom, otrčil proti nim 50 halierov - s návrhom:"Dolož mi na pol deci!". (T.j. dolož mi, napríklad štyri koruny k päťdesiatim halierom, ak v krčme účtovali za poldecák 4,50-Sk.) 

    Ale iné pohľady sú predsa len príjemnejšie a potešujúcejšie.

    Najmä, ak sú zamerané aj na budúcnosť.

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská by chcela Vianoce na slobode. Vylúčené to nie je

Rozhodnúť môže sama prokurátorka alebo na žiadosť aj súd.

Rozprávky SME

Či za dobré sa treba dobrým odmeniť (číta Robert Roth)

Klasické rozprávky (nielen) pre vaše deti.


Už ste čítali?