Propagujúci sám vojak v poli (v Banskej Bystrici), VIII.

Autor: František Cudziš | 10.10.2020 o 9:26 | (upravené 10.10.2020 o 10:28) Karma článku: 6,38 | Prečítané:  150x

    Článok o propagácii projektu pacyklového stroja v Košiciach som zverejnil na blogu pred odchodom na podobnú cestu – tentoraz do Banskej Bystrice. Počasie nebolo ideálne, ale ja som veril, že predpoveď pre Bystricu ma nesklame.

 

    Cesta malebným Turcom

    Do Banskej Bystrice som 8. októbra, netradične, cestoval vlakom z Liptovského Mikuláša cez Vrútky. Vo Vrútkach ma počasie nechávalo ešte na pochybách, ako bude, ale za Martinom už bolo jasno. Oblačnosť na oblohe sa viditeľne rozpadávala. Mal som teda (a najmä môj propagačný dvojplagát) reálnu nádej, že tesne po poludní oblačný front nad Banskou Bystricou prakticky zanikne. Aj keď tento predpoklad sa nenaplnil „do bodky“, obloha bola ešte malebnejšia ako úplne bezoblačná. Z takej oblohy zalieva krajinu akosi „mäkkšie“ (rozptýlené) svetlo, ktoré majú fotografi tak veľmi v obľube.  

    Povedali by ste, že zábery turčianskej krajiny vo štvrtok boli urobené cez (trochu) zaprášené okno z idúceho vlaku? Len sem-tam to prezradí pozornému oku odlesk, nepatričný v onej krajine.

    Krátko o železničnej stanici v Banskej Bystrici

    Ako som už spomenul, do Banskej Bystrice som necestovával vlakom, ale vždy len autobusom. Bystrica totiž leží na trase Poprad – Čertovica/Donovaly – Banská Bystrica – Zvolen – Žiar n.Hr. – Žarnovica – Nitra – Bratislava. V mladosti som sa takto dosť často zviezol s otcom, ktorý bol vodičom zájazdového autobusa. V neskoršom období diaľkovými autobusmi ako každý iný cestujúci.

    Ani v budove železničnej stanice som doteraz nikdy nebol. Síce som túto výpravnú budovu, postavenú v duchu funkcionalizmu s prvkami klasicizujúcej moderny ([1]) poznal zvonka, ale nemal som dôvod vstúpiť dovnútra.

    Keď som teda teraz prešiel cez jej rozmerný vestibul, hneď mi udreli do oka vitráže, pripomínajúce mi podobné vitráže železničnej stanice v Žiline. Jedná sa o päť farebných vitráží, ktoré tvoria jej okná smerom do Hviezdoslavovej ulice. Znázorňujú erb mesta a krojové motívy z rázovitých oblastí Žilinského kraja – z Liptova a Oravy (akad. maliar Róbert Dúbravec, 1955) a z Čičmian a Kysúc (akad. maliar Fero Kráľ). Poslednú vitráž s názvom „Kraj Žilina“ vytvorili obaja umelci spoločne v roku 1956. [2] A, kto si spomenie na moje články napísané k 100. výročiu Gymnázia M.M.Hodžu v Liptovskom Mikuláši (2019), zistí tiež, že Fero Kráľ bol jedným z jeho absolventov. [3]

    V roku 2018 zapísali banskobystrickú Železničnú stanicu od Jána Štefanca do registra nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok.

            V interiéri jej odbavovacej haly  je kvôli jej presvetleniu umiestnených osem vysokých okien.

    Okná boli pôvodne zasklené len reliéfnym (tzv. ornamentovým – pozn. autora) sklom, aby do vnútra haly vnikalo rozptýlené svetlo. V roku 1959 bolo toto sklo nahradené štyrmi umeleckými vitrážami s motívmi stredoslovenských miest – Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Brezna a Zvolena, ktoré sú charakterizované ich historickými dominantami a štvoricou vitráží s figurálnymi motívmi s textom „Slávme slávnych 1944-1945“, ktoré oslavujú ukončenie druhej svetovej vojny, Slovenské národné povstanie, oslobodenie a slovenský ľud.

    Celá kompozícia je navrhnutá a realizovaná v intenciách socialistického realizmu, ktorý bol v tom čase základnou formou (a aj normou – pozn. autora) všetkých druhov umenia.

    Autormi výtvarného diela vitráží sú: akademický maliar a grafik Dušan Šimko (1920 – 1984), akademický maliar, scénický výtvarníkma a grafik Otto Opršal (1926 – 1980) a akademický maliar, grafik a ilustrátor Vojtech Stašík (1915 – 1978). Umelecké dielo pôsobí jednotným dojmom napriek tomu, že ho realizovali spolu traja tvorcovia. Ich mená sa objavujú na spodnom okraji jedného z vitrážových okien. [1]

    Prechádzka po meste

    Propagačnú trasu som si v Banskej Bystrici naplánoval od budovy Všeobecnej úverovej banky na Námestí Slobody, po Kukučínovej a Hornej ulici do jej historického stredu na Námestí Slovenského národného povstania, a ďalej po Dolnej ulici až k nákupnému centru Európa (Na Troskách) a späť.

    Na Hornej ulici upútala moju pozornosť budova Stredoslovenskej galérie – Vila Dominika Skuteckého.

    Vila Dominika Skuteckého so záhradou je unikátnou rodinnou vilou, ktorú si v Banskej Bystrici nechal postaviť maliar Dominik Skutecký podľa svojho umeleckého vkusu a obdivu k talianskej kultúre. Návštevníkom poskytuje jedinečnú prehliadku Stálej expozície Dominika Skuteckého, sprostredkúva pamiatku dramatickej histórie rodiny Skuteckých-Karvašových a ponúka relax v pôvodnej mestskej parkovej záhrade. [4]

    A smeroval som ďalej k historickému centru mesta, k Námestiu Slovenského národného povstania.

     Popri architektúre renovovaných mestských domov, všímal som si aj „bežný život“  na ulici.

    Ale krása ulíc - i atmosféra, ktorou na človeka dýchajú - je neopakovateľná a najmä trvalá.

    Námestie SNP

    Ocitol som sa na centrálnom námestí mesta. Predstavuje jeho historické jadro, ktoré je pretiahlého tvaru a orientované východno západným smerom.

    Vskutku možno o ňom hovoriť ako o historickom jadre mesta, pretože vzniklo už začiatkom 16. storočia. V roku 1526 – teda v roku pamätnej bitky pri Moháči – bolo toto námestie centrom baníckeho povstania. V roku 1937 sa námestie volalo Masarykovo. 30. októbra 1944 na ňom rečnil prezident tzv. Slovenského štátu Jozef Tiso, ktorý na záver svojho prejavu vyznamenal nemeckých vojakov za potlačenie Slovenského národného povstania. Do súčasného vzhľadu bolo námestie zrekonštruované v roku 1994.

    Nachádza sa na ňom viacero hodnotných budov, najstaršie z nich pôvodom z 15. storočia (napr. tzv. Pribicierov dom). Na prelome storočí potom vznikli Ebnerov dom (č.p. 22) a Cisársky dom (č.p. 20). Hodinová veža je z polovice 16. storočia. Vtedy vznikol aj tzv. Krebsov dom (nazývaný U Raka, č.p. 18). Benického dom (č.p. 16) pochádza z prestavby v polovici 17. storočia.

    Na námestí sa tiež nachádza stará radnica, pôvodne Mühlsteinov dom a biskupský palác z roku 1787.

    V dome zvanom Kammerhof sídlil v období rokov 1450 – 1870 jeden z troch mestských pivovarov. V meštianskom dome č.p. 14 sídlil v čase Slovenského národného povstania hlavný partizánsky štáb. [5

     Námestie pulzovalo obvyklým životom. Ako to býva pri dob rom počasí, po oboch stranách námestia posedávali ľudia na pouličných terasách viacerých kaviarní, kaviarničiek a cukrární v družnom rozhovore. Niektorí ma aj poočku sledovali. Proste, niečo podobné ako som zažil v Banskej Štiavnici na Salamandrových dňoch, ibaže o mesiac neskôr. A ešte stále je prijateľne teplo.

    Keď som si všimol, že mi niekto zdiaľky venuje nadmernú pozornosť, zamieril som k nemu a priamo som sa spýtal, či má o vec záujem. Ak mal (aspoň chabý) ponúkol som mu plagátik s niekoľkými užitočnými radami, ako na internete nájde obšírnejšie informácie - prirodzene, na mojom blogu.

    Nasledujúce zábery, nazdávam sa, si v ničom nezadajú s americkým seriálom Život v meste. Fascinovali ma všetky tie farby, a to dokonca aj farby mestskej jesene.

    Došiel som až k nákupnému centru Európa a obrátil som sa naspäť.

    Propagácia projektu pacyklového stroja

    Ani v Banskej Bystrici som nemal problém nechať sa odfotografovať so svojím dvojplagátom v reprezentačnom prostredí – na dôkaz, že som tam naozaj bol. Pretože mrakov sa na oblohe „potulovalo“ do neskorších poobedňajších hodín viac ako som pôvodne predpokladal, neotáľal som, keď sa slnečný kotúč prechodne vymanil spoza ich oparu. Poprosil som najbližšieho záujemcu o bližšie informácie o pacyklovom stroji, či by mi neurobil (mojim fotoaparátom) zopár snímkov. Poistil som sa takto hneď na hornom konci Námestia SNP. Ale väčší záujem som mal o podobné zábery na dolnom konci námestia, vediac, že v pozadí za mnou bude hrdo čnieť k oblohe onen obelisk.

    Čakal som len na vhodnú chvíľu, reku, v príhodný čas sa niekto ochotný opäť isto nájde. Ale, keď vhodná chvíľa nastala, nešiel ako napotvoru okolo mňa nikto. Naveľa mal cestu popri mne jeden nemladý-nestarý muž. Oslovil som ho, či by nebol ochotný... Fľochol na mňa pohľadom, akoby som mu zjedol obed a bez slova sa vzdialil. Nuž, ľudia sme všelijakí; je len prirodzené, že nie každý sme rovnaký, ani nemáme rovnaké záujmy. Nerobil som si z toho nič.

    A hneď nato kráčal ku mne rezkým krokom pekne ošatený muž.

    Že či ma má odfotografovať? – Nuž, prečo nie?

    A hneď to aj bolo.

    Podľa reči, bol to Čech. Tak som s ním hodil reč o TV Barrandov, ktorú nazývam „televíziou jedného muža“.

    Jaromír Soukup, majiteľ TV Barrandov, je síce šikovný človek, aj keď sa mi zdá, že to už s tým štýlom „všetko ja sám“ trochu preháňa. Ale ráta sa mi, keď svojim hosťom na kameru hovorí: „Ja - keď počúvam reči, že sa cez koronavírusovú krízu prefinancujeme – si myslím, že je to myslené tak, že sa cez ňu (za tie nehorázne peniaze, o ktorých sa všade hovorí) – PREBETÓNUJEME.“

    To znamená: postavíme diaľnice a rôzne budovy. Dáme síce ľuďom prácu, ale za tú cenu, že všetok disponibilný kapitál umŕtvime do neživej hmoty. Aj keby sme hneď podstatne zvýšili platy učiteľom, to nezaručí, že z ich tried potom začnú vychádzať samí géniovia.

    Tadiaľ cesta do budúcnosti nevedie. To nie je žiadna vízia, akú od nás požaduje Brusel. Ani vízia, na ktorej hodno stavať budúcnosť. V tomto smere je však „intelektuálne impotentná“ kompletne celá Európska únia, s Európskou komisiou a Európskym parlamentom na čele. Politici to však nikdy nepriznajú, radšej budú akýkoľvek budúci neúspech vydávať za skvelé víťazstvo.

    Vravím mu: „O tom istom som hovoril s českými turistami v Kežmarku. Aj mi dali zapravdu, aj si ma fotografovali.“

    Ale on sa viac nemal kedy zdržiavať, že sa vraj ponáhľa na dôležité stretnutie. Poprial som mu teda úspech pri jednaní a, podajúc mu svoj letáčik, poďakoval za láskavosť s fotografovaním. A šli sme každý svojou cestou.    

    Stredoslovenské múzeum – Thurzov dom na Námestí SNP

    Ak som navštívil v Košiciach Východoslovenské múzeum, v Banskej Bystrici som mal záujem o niektorú z expozícií Stredoslovenského múzea. Napríhodnejší sa javil pre ten účel Thurzov dom. Čo som však nevedel, práve na ňom začala nejaká rekonštrukcia. V zmysle príslušných bezpečnostných predpisov, celé priečelie mal zahalené textíliou. Na nej boli prichytené oznamy, že táto expozícia Stredoslovenského múzea bude fungovať aj naďalej, len s redukovanými návštevnými hodinami. Mal som šťastie, že som Bystricu nenavštívil počiatkom týždňa, ale až vo štvrtok, kedy bol Thurzov dom otvorený pre návštevníkov v čase 16:00 – 20:00 hod.

    Do 16. hodiny ešte chýbala nejaká polhodinka. Sadol som si teda, dať si na jednej cukrárenskej terase na námestí hneď poblíž Thurzovho domu malé občerstvenie. Kým som popíjal kávu a následne kokakolu, zabával som sa fotografovaním katedrálnej veže za rôznych svetelných podmienok.   

    Ako vidno z porovnania, keď slnko aspoň na chvíľu preblesklo spomedzi mrakov (ktoré už pomaly ale isto z oblohy mizli), pohľad na ožiarenú vežu bol podstatne veselší ako keď bola v tieni. Aj ligot hodinových ručičiek na vežových hodinách a iných „pozlátok“ sa rôznil.

    Službu konajúce panie v Thurzovom dome ma potešili oznamom, že ako držiteľ preukazu ŤZP mám nárok na bezplatnú prehliadku expozície.

    Ale nejakú tržbu som im aj tak urobil. Okrem materiálov zadarmo, ktoré mi dali, som si kúpil aj dve pohľadnice a obrazovú publikáciu - katalóg „Karol Molnár – Nepokoj farieb v pokoji zbraní“ (ISBN 978-80-969866, Banská Bystrica 2020, 500 ex.). Stredoslovenské múzeum totiž usporiadalo výstavu niektorých jeho prác, pri príležitosti 75. výročia ukončenia druhej svetovej vojny a víťazstva nad nacizmom, v období od 29.8. – 1.12.2020. (Kurátor výstavy: Mgr. Juraj Žembera, PhD.)

    Okrem toho sa v Thurzovom dome nachádza aj tzv. Zelená sieň, predstavujúca reprezentačný priestor šľachtického a meštianskeho obydlia v období stredoveku, s freskovou výzdobou. také siene sa nachádzajú aj na Zvolenskom zámku alebo na Oravskom hrade. Fresková výzdoba Zelenej siene v Thurzovom dome pochádza spred roku 1490, o čom svedčia erby na valenej klenbe. (Citované podľa propagačného materiálu.)

    Na prvom poschodí domu sa potom nachádzajú iné expozície, predovšetkým etnografická.

    Prikladám ešte – na potechu oka:

    Keď som vyšiel z Thurzovho domu opäť na Námestie SNP, slnko sa už riadne klonilo k západu. Nevadí. Ten deň som mal veru bohatý program a riadne som ho využil.

    Muzikant

    Ako v iných slovenských mestách, ktoré som – propagujúci sám vojak v poli – doteraz navštívil, aj v Banskej Bystrici som natrafil na pouličného muzikanta. Síce nebol jediný, ktorého som v ten deň v Bystrici stretol, ale najlepšie „pasoval“ do galérie ostatných. 

    Už zďaleka na mňa šibalsky žmurkal. Stavím sa, že vedel celkom určite, že pri mne neobíde naprázdno. Cigáni majú nadpriemerne vyvinutý odhad nálady ľudí.

    (Rómovia prepáčia. Lebo mnohí Cigáni sa sami hrdo hlásia k tomu, že sú Cigáni, a nie Rómovia. Ten „novotvar“, ktorý bohvie skadiaľ prišiel, len – kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu nám tu Róm sám stál – ako v čítankovej básničke o snehuliakovi a mladej chase.)

    Cigáni majú okrem toho aj talent pre hudbu, spev a tanec. Pamätám sa z mladosti, ako v jednej televíznej súťaži amatérskych spevákov suverénne vyhral Cigán. - S cigánskou pesničkou a v takom podaní, že všetci prítomní mu nadšene tlieskali k úspechu. Podobný úspech však nestačí na trvalo dôstojný život.

    A to bez ohľadu na etnickú príslušnosť.

    V otvorenom futrále mal tento husličkár (tuším) len jednu mincu - jedno euro. Zdalo sa mi to málo. Prispel som mu teda poldruha eurom v dvoch minciach. Ale keď som sa popri ňom vracal od Európy naspäť na Námestie SNP, opäť mal vo futrále len jedno euro. Možno mu (predo mnou i neskôr) prispeli viacerí, ale on vždy (asi) zárobok stiahol do vrecka, aby nebolo zrejmé, koľko už vlastne zarobil – alebo, že mu niektorí ľudia „oferujú“ len drobniaky. Aby namotivoval ďaľších na príspevky vyššej hodnoty, ponechával vo futráli na ukážku jedno jediné euro-sirotu. Ani s takýmto „drobným chytračením“ sa nikdy nezviecha zo svojej sociálnej odkázanosti.

    Čo je horšie, podobne môže dopadnúť nie len jedno etnikum na Slovensku, ale väčšina slovenského národa, keď ľudia ostanú zaujímať voči budúcnosti apatický postoj, naďalej akoby zahľadení do seba.

    Tak sa už, ľudia, preberte. Keď sa dnes v celej Európe, ba v celom svete(!), začína hovoriť o víziách, začnite sa - o tie skutočné - zaujímať aj vy. A podporte ich. Veď tým podporíte samých seba.   

 

 

    Pramene:

 

[1] https://bbonline.sk/zeleznicna-stanica-v-banskej-bystrici-je-narodnou-kulturnou-pamiatkou/

[2] https://sk.wikipedia.org/wiki/Železničná_stanica_Žilina

[3] https://cudzis.blog.sme.sk/c/502697/sto-rokov-gymnazia-m-m-hodzu-v-liptovskom-mikulasi-ii.html

[4] https://www.ssgbb.sk/expozicie/vila-dominika-skuteckeho/

[5] https://sk.wikipedia.org/wiki/Námestie_SNP_(Banská_Bystrica)

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Ondreja Podstupku

Vláda nezvláda slová a môže to stáť životy

Stručný návod na lepšie hospodárenie s dôverou.

Dnes píše Elena Eleková

Nie, nečaká nás sloboda s dvoma negatívnymi testami vo vrecku

To je vec, ktorú robí vláda zle: nehovorí otvorene ľuďom, čo ich čaká.


Už ste čítali?