Ako to vidím ja: 181! – Kotleba do kotla(?)

Autor: František Cudziš | 17.10.2020 o 13:05 | (upravené 17.10.2020 o 16:28) Karma článku: 3,03 | Prečítané:  151x

 Všakže sa z toho titulku neviete „vysomáriť“, keby ste hneď boli géniami. Preto vám trochu napomôžem k jeho pochopeniu, súc (akoby) vyškolený expertami v boji proti extrémizmu. Ospravedlňujem sa za dĺžku článku, je veru potrebná.

    K napísaniu tohto článku ma pôvodne viedli dva dôvody, ktoré zdanlivo nesúvisia. Neskôr ich (myslím si) náležite vysvetlím. Ale medzičasom k nim pribudli dôvody ďalšie.

   Pätnásteho októbra som „na otočku“ navštívil Bratislavu, aby som tam pokračoval v svojom projekte plagátovej propagácie pacyklového stroja. Skôr, ako spracujem dojmy z tej cesty, cítim potrebu vysporiadať sa s myšlienkami na témy „Kotleba“ a „extrémizmus“, ktoré mi akoby skrátili štvorhodinovú cestu rýchlikmi tam a naspäť s rúškom na hube. Okrem toho vstúpilo včera do platnosti nariadenie „producírovať sa“ takto aj na ulici, ba kdekoľvek v kde-akej „pustine“, ktorú mi pripomínali aj rozľahlé výstavné priestory jednotlivých sálov Bratislavského hradu. Keď som v Liptovskom Mikuláši večer o 20:13 hod. konečne vystúpil z vagóna, široko-ďaleko od železničnej i autobusovej stanice nebolo nikde ani živáčka. Dal som si teda s úľavou rúško dole a – aby som nemusel dlhé minúty vystávať na najbližší autobus MHD – pobral som sa tichými nočnými ulicami mesta smerom k najbližšej zastávke, na ktorú som si trúfol dôjsť skôr, ako tam dorazí autobus, na ktorý sa mi nechcelo vyčkať na východzej zastávke. Reku, aspoň si skrátim čas a rezkou chôdzou po dlhom sedení si aspoň prevetrám hlavu. K tomu bolo teplejšie ako som zažil ráno. V šere Námestia osloboditeľov som sa stretol s dvojčlennou policajnou hliadkou. Upozornili ma, že sa pohybujem prázdnymi mestskými ulicami a námestiami bez rúška. Padla aj z mienka o tisíceurovej pokute, ale inak boli strážcovia zákona dosť prívetiví a slušní. Vytiahol som teda rúško naspäť z vrecka, kde si už celé zvlhnuté hovälo odložené v igelitovom vrecúšku, a – rád, že sa (ešte, zaplaťpánboh) nejedná prípadne aj o drôtený náhubok ako pre psa – som sa opäť „zamaskoval“.

    Nepripomína vám to náhodou určitý extrém, či dokonca absurdnú ale konkrétnu formu extrémizmu?

    Ale, to som trochu odbočil; vraciam sa k pôvodnému zámeru, o čom chcem písať v tomto článku.

    Dôležitý ako pena na pive

    Posledné dni som dosť ponocoval. Ani po skončení práce, ňou „nabudený“ som nevedel zaspať.  Nuž som si z nudy zapol televízor a mechanicky prepínal programy. Natrafil som na záznam vysielania z rokovania NR SR o návrhu zákona, ktorým vláda SR prenesie časť svojich kompetencií vydávať právoplatné nariadenia v rámci boja proti Covid-u 19 na medzičasom ustanovený tím epidemiológov, ktorý dovtedy – predovšetkým z právneho hľadiska - vykazoval asi takú dôležitosť ako pena na pive.

    Účelom navrhovaného zákona je, aby sa vláda zbavila zodpovednosti za všetky právne nedôslednosti a faktické prešľapy, ktorých sa dopustila – už od začiatku koronakrízy na jar až k datu – napriek opakovaným upozorneniam viacerých erudovaných právnikov. A prečo? Lebo koronakrízoví hurá-nadšenci na čele s Matovičom, pripisovali dôležitosť peny na pive, pre zmenu, práve im. Veď čože! Je predsa pochopiteľné, že „kde sa rúbe les, lietajú aj triesky“. A oni sa (samo)nanominovali – ako vždy, akože – „ochraňovať najviac ohrozené skupiny ľudí, ako sú napríklad „starci 65+“ a im podobní chudáci. Na ten „systém“ naozaj doplatili najmä ľudia, ktorých koronakríza zastihla na smrteľnej posteli, ale „premotivovaní“ „matovičovskí lekári“ k nim - na posledné chvíle - nepripustili ani najbližších príbuzných. Takže umierali s pocitom beznádejnej opustenosti (viacerí vôbec nie infikovaní koronavírusom, len postihnutí „opatreniami“!) v úplne cudzom, neznámom prostredí. Predpokladám, že viacerí z nich odchádzali z tohto čoraz debilnejšieho (pozemského)  „sĺzavého údolia“ s úľavou, že sa ich trápenie konečne končí a s nevysloveným odporúčaním, že si odborníci v ich okolí môžu svoju „odbornú“ pomoc, ktorú im takto (ne)poskytli – strčiť za klobúk! Lebo oni vtedy predovšetkým potrebovali niečo celkom inšie, a toho sa im od nich nedostalo.

    Mne osobne nie je známe, žeby niekto - za túto nehoráznosť - prevzal zodpovednosť a formálne sa ospravedlnil aspoň pozostalým. Lebo aj tí utrpeli nemalú citovú ujmu. Spomínať v tejto súvislosti aj oných zosnulých je už naozaj zbytočné; im akékoľvek (akože) ospravedlňujúce blá-blá-blá môže byť užitočné asi tak ako obyčajný zimník.

    Druhou, podstatne väčšou skupinou ľudí, na ktorých proticovidovské opatrenia doliehajú plnou váhou, sú „klienti“ v starobincoch – a môžete ich vznešenejšie nazývať hocijako! – ktorým je prd platná „ochrana“, spočívajúca len v ich izolácii od ich najbližších. Paradoxnosť tejto situácie je najvypuklejšia tam, kde je časti mobilných klientov dovolené opustiť areál starobinca a tiež tam, kde obslužný personál nehatene „pendluje“ z práce  na nákupy, potom domov a medzi známych, aby sa na druhý deň vrátil (bez istoty neinfekčnosti) do „chráneného“ prostredia.

    Nie som naivný, predpokladám, že nejaké hygienické opatrenia v starobincoch sa realizujú – veď sa realizujú aj v obchodoch – lebo „ide o peniaze“. Ale - takým činom – neverím, že sú podobné opatrenia v starobincoch podstatne účinnejšie, keďže tam tiež ide len – v prvom rade o peniaze.

    (Ak im umrie klient, prídu o príjem za starostlivosť o neho. Ale ten príjem im nahradia peniaze za starostlivosť o ďalšieho klienta z poradovníka, takže pre opatrovateľov to zďaleka neznamená tak vážnu stratu ako pre umrlca strata jeho vlastného života. Tak čo?!)

    Som si vedomý toho, že to vyznieva cynicky, ale zato, že o tom hovorím ja, keď mlčia iní, nie ja som cynik. Osobne bývam na dohodenie kameňom od starobinca – „centra sociálnej starostlivosti“. Nachádza sa naproti môjmu bytu, za potokom Smrečianka, vidím im do okien. Až do konca februára tohto roka som, takmer denne, navštevoval jednu moju známu. Snažil som sa venovať sa jej päť hodín z každého takéhoto poobedia; a robil som to rád. I keď sa jednalo o naozaj veľa času ročne, naviac neraz poznačeného značným psychickým vypätím (pani trpí pokročilým štádiom Alzheimerovej choroby). Dnes jej môžem poslať akurát tak pohľadnicu z mesta, ktoré som práve navštívil.

    Ďalšou podstatnou skupinou, na ktorú veľmi vážne doliehajú, zbytočne „predimenzované“ plošné – lebo, veď takto je to najjednoduchšie a „matovičovsky spravodlivé“ – opatrenia, sú podnikatelia, živitelia rodín, splácatelia rôznych hypoték a pravidelných režijných nákladov (najmä) v oblasti gastroslužieb.

    Taký bol, a asi aj zostane, doterajší stav. Na ponosy politici len znudene kývli – „trpí“ aj štát, lebo má znížené príjmy z daní.

    Až keď sa do problému zamiešala „prokuratúra“, hurá-nadšenci v boji proti korona-kríze sa obadali a, na poslednú chvíľu, predložili do NR SR už zmienený návrh predmetného zákona. Bola to naozaj len náhoda, že som naďabil na parlamentnú diskusiu o ňom. Rovnako bola náhoda, že v tých chvíľach vystupovali so svojimi postojmi kotlebovci – Marián Kotleba a (tuším) Milan Mazurek.

    (Tragi)komédia v NR SR

    Kotleba argumentoval vecne a nevyzeralo to, žeby bol „otrasený“ verdiktom súdu, ktorý má ambíciu dostať ho na 52 mesiacov do basy. (Prečo práve na 52 mesiacov, to mi ako laikovi nie je jasné, ale „odbavím“ to predpokladom, že sa asi jedná – prípadne, môže sa jednať - o akúsi skrytú „justičnú“ symboliku, o ktorej viem – ako sa hovorí – prd.)

    Milan Mazurek, o ktorom som sa dodatočne, v najnovšom čísle týždenníka Plus 7dní, č. 42/2020 (kúpil som si ho do vlaku, aby som mal čo čítať po ceste do Bratislavy), dočítal, že „je komunikačne schopný, bez ohľadu na to, ako hodnotíme obsah toho, čo vypúšťa z úst“ (článok „Odsúdený“, str. 15), bol razantnejší.

    Energickým hlasom vyhlásil, že NR SR je vlastne „ríšsky snem“ a prejednávaný zákon je obdoba (smutne známeho – ale o tom sa nezmienil) „zmocňovacieho zákona“.

    Nuž. – NR SR nie je žiaden ríšsky snem; zbojnícky vŕšok ešte nevyhorel.

    Čo sa však týka samotného zákona, je naozaj „zmocňovací“. Žiaľ, zazneli proti zneniu jeho návrhu aj oprávnené vážne výhrady. A je na pováženie, ako trápne vyznievali ospravedlnenia jeho nekvality, najmä zo strany (tuším) poslankyne Cigánikovej, ktorá narozdiel od „oľanistov“ zotrvávala v sále, pomyselnej to „kotlebovskej jame levovej“. Že vraj – všetko nevyhovujúce sa ešte opraví...!  

    Nestojí za uváženie otázka, prečo by sa naveky malo niečo „opravovať“? Prečo by, ZÁSADNE, do parlamentu nemali prichádzať len kvalitne pripravené – a žiadne iné – návrhy zákonov?

    Najmä, ak uvážime platové ohodnotenie poslancov NR SR. Nie je dostatočné na produkovanie kvalitných výstupov ich práce?

   Odpoveďou je: je.

    Ale, čo tam záleží na nejakom ohodnotení. Veď aj pri dnešnej úrovni svojich výkonov si môžu platy ešte viac navýšiť, kedykoľvek sa im zamanie!

    Ešte je tu (žiaľ, reálna) možnosť, že oná „nekvalita“, je úmyselná, v skutočnosti len prieskumná psychologická „sonda“ do mentálnej úrovne a okamžitej pozornosti oponentov. V prípade, žeby nezareagovali, „nekvalita“ zákona sa jednoducho uzákoní. Nebol by to prvý prípad v histórii slovenského parlamentu.

    Tak veľmi smutná, hodná na zamyslenie – i pováženie – je slovenská parlamentná realita. (Prípadní vyrývači prepáčia, mňa nezaujíma porovnávanie slovenských darmožráčov s ešte darmožráčnejšími, či už sú nejakí „múdrosráči“ alebo nie.)

    Pár slov o extrémizme, ako ho vnímam ja

    Viacero vyššie spomenutých momentov má neklamný nádych extrémizmu. Ale na Slovensku sa prakticky vytrvalo omieľa len extrémizmus, spojený s viac-menej tými najhoršími prejavmi nacionalizmu, aplikovaný voči niektorým „postihovaným“ skupinám.

    Ale existujú aj iné formy postojov určitých spoločenských skupín voči iným spoločenským skupinám (bez ohľadu na to, že postihnutí môžu byť aj omnoho početnejší). Mám na  mysli napríklad „ekonomický“ extrémizmus alebo „justičný“ extrémizmus. 

    Ekonomický extrémizmus nastáva napríklad vtedy, keď jedni (aj nehorázne) rozkrádajú spoločný majetok, povedzme tzv. štátny (ale môže byť aj súkromný), a druhí (osoby, kompetentné postihovať podobnú činnosť) ich činnosť kryjú a de facto legalizujú svojou nečinnosťou. Ide tu teda o ekonomickú trestnú činnosť, ktorá je – v masíivnejšom rozsahu – možná len na základe (skrytej) dohody medzi osobami, ktoré majú z tejto činnosti hmotný alebo iný prospech. Inými slovami, jedná sa o organizovanú ekonomickú trestnú činnosť, ktorú umožňuje naviac korupčné správanie. Tento typ extrémizmu na Slovensku doteraz len tak prekvital a, ako to bude ďalej, to sa ešte len uvidí.

    Rovnako nebezpečný je justičný extrémizmus, ktorý sa v konečnom dôsledku prejavuje ako úmyselne nespravodlivé uplatňovanie platných zákonov, ktoré prináša nezaslúžený prospech jedným na úkor tých, ktorým sa spravodlivosť upiera. Nenadarmo je pojem práva obsiahnutý v pojme spravodlivosť. A vždy, keď sa tento prirodzený vzťah ignoruje – pochopiteľne, zo zištných dôvodov – vzíde z toho nespravodlivosť.

    Dlhodobo tolerovaná  nespravodlivosť deformuje vnímanie práva v spoločnosti, takže nikdy to  nebolo – ani nemôže byť – na všeobecný prospech.

    Mali sme na Slovensku, blahej pamäti, sudcov i na najvyšších právnych postoch, ktorí sa spravodlivosti vyškierali do tváre a bohorovne tvrdili, že „postihovať sudcu za (jeho) právny názor, je neprípustné“. Tým ospravedlňovali svojvoľnosť pri rozhodovaní súdnych sporov, motivovanú – pochopiteľne – zištne. Práve preto je úroveň slovenskej justície v tak žalostnom a zúboženom stave. Kto by chcel tvrdiť opak, nech mi najprv odpovie napríklad len na jednu jednoduchú otázku:

    Je možné, aby dvaja súdni znalci alebo iní, právne zameraní odborníci – ak sú naozaj naslovovzatými odborníkmi – vystavili dva rôzne, obsahovo si navzájom protirečiace posudky?

    Ja osobne si myslím, že také  niečo nie je možné. Z logického hľadiska, ak si dva posudky na jednu a tú istú vec protirečia, minimálne jeden z autorov sa mýli alebo klame, lebo v normálnom prípade sa musia zhodnúť. Úmysel je ošemetný pojem, ktorý dokázať je niekedy riadny problém. Ibaže tento problém možno previesť do inej roviny: Ak sa niekto mýli, nie je skutočný odborník, ale sa zaň iba vydáva. Ak však svoj mylný posudok účtuje ako bezchybný, preberá plnú zodpovednosť za všetky dôsledky z toho vyplývajúce. Mal by rátať aj s trestom.

    Keby záležalo odo mňa, v prípade protirečiacich si „odborných“ posudkov na jednu a tú istú „vec“, by som nechal zavrieť obidvoch „znalcov“, ak ani jeden z nich svoje stanovisko nezmení.

    Analogicky, nie je možné, ak sudcovia súdia podľa toho istého práva, aby jeden samosudca (alebo senát) rozhodol tak, a druhý – onak! Každý, kto by rozhodoval daný spor, v odvolaní, ako druhý, by si dal „sakramentsky“ záležať, aby najprv „iniciatívne“ dôsledne prediskutoval pôvodný rozsudok s jeho autorom/-rmi. Lebo, ak by dodatočne vysvitlo (a muselo by!), kto rozhodol chybne, bola by mu vzniknutá škoda zosobnená.

    Nemusel by som sa ako laik ani dopátrať objektívnej pravdy. Plne by som sa uspokojil s tým, že počet podobných „podivností“ by rapídne poklesol. A to by sa videlo, ako by sa justícia očistila od darebákov. Aká veľká „fúra“ odvolaní „na vyššie inštancie“ by zrazu nebola potrebná.

    Je tiež zaujímavé, že napríklad robotníkova mzda závisí od jeho výkonu. Aj sudcova (alebo právnikova) práca by mala byť hodnotená rovnakým spôsobom.

    Ale, aby nedošlo k omylu, čo v skutočnosti znamená slovné spojenie „(rovnaká) práca by mala byť hodnotená rovnakým spôsobom“? Znamená to – nič viac, len toľkoto:

    Ak sústružník vyrobí povedzme desať kusov nejakých výrobkov, dostane za ne svoju (dohodnutú) plácu. Iný sústružník dostane za výrobu dvadsiatich podobných výrobkov, pochopiteľne, dvakrát viac. Nech jeden sudca rozsúdi (spravodlivo) jeden spor a na svoju prípravu spotreboval povedzme 50 hodín času kvalifikovanej práce, podloženej požadovaným vzdelaním, zaslúži si istú odmenu. Každý iný sudca, čo spravodlivo rozsúdi akýkoľvek iný spor, pričom na svoju prípravu spotreboval rovnaký čas, rovnako kvalifikovanej práce, mal by si logicky zaslúžiť aj rovnakú odmenu...

    Ale, pozor – vážení, v justícii to tak nefunguje!

    Právnici a sudcovia sa, až v prvom rade, zaujímajú o hodnotu, ktorá je predmetom súdneho sporu. Tam nezáleží na čase, ktorý sudca musel – v mene spravodlivosti – sporu venovať, ani na stupni kvalifikácie, ktorú si riešenie sporu vyžaduje. To všetko sú nepodstatné „prkotiny“. Podstatná je hodnota, o ktorú sa jedná. Lebo je zrejmé, že ten, komu má byť pririeknutá – ak aj so zaťatými zubami, ale – zaplatí za to, aby sa k nej dostal.

    Keby mal byť „na takom princípe“ odmeňovaný už spomenutý sústružník, museli by mu platiť za rovnakú prácu nerovnako, a to podľa toho či sústruží zo zlata alebo len z obyčajného železa.

    Sústružníkovi – ani žiadnemu inému „robošovi“ nikto takú výsadu neprizná, ale sudcovi áno. A prečo? Lebo sudca poskytuje štátu de facto – výpalnícke služby! Potom je už ľahko pochopiteľné a zrejmé, prečo štát tak štedro honoruje „ich ctihodnosti“ - sudcov; veď má aj z čoho. A, ako sa hovorí, z cudzieho – čo aj desaťkrát zdaneného – krv netečie.

    Preto sa už, aj za socializmu, ako sa dobre pamätám, ľudia priam ruvali o štúdium práva. Počet prihlášok na štúdium na právnické faktulty rádovo desaťkrát prevyšoval počet miest, ktoré sa javili potrebné z hľadiska štátu. Preto na právnických fakultách hodnostári špekulovali s pokusmi presadiť zákon, podľa ktorého by mali prednosť študovať „právo“ rodinní príslušníci zamestnancov ministerstva spravodlivosti. Podľa toho, teoreticky, študovať „právo“ mali mať prednostné právo napríklad aj deti upratovačiek alebo údržbárov, ktorí boli zamestnancami ministerstva spravodlivosti. Ale fakticky sa začali len rozmáhať rodinné sudcovské klany, ktoré neraz „evolučne“ mutovali až do podoby sudcovských mafií.

    V živote som nepočul o tom, žeby daktorý zo sudcov navrhoval konkrétne zlepšenia svojej práce. Všetci len bedákajú, v akých nevyhovujúcich (materiálnych) podmienkach musia pracovať, že nemajú napríklad ani kde skladovať spisy a pod. To som už počul „tisíckrát“. Ale rozumnú odpoveď, prečo tak dlho trvá rozsúdenie aj čo len banálnych súdnych sporov, na to si sotva spomeniem.

    Ja som zistil už dávno, že hovoriť otvorene pravdu je luxus, za ktorý sa platí, a to značne draho (a ešte drahšie). Existuje teda istá, nezanedbateľná pravdepodobnosť, že za tieto svoje verejne deklarované slová budem tiež označený za extrémistu, možno ešte horšieho a pre slovenskú justíciu ešte nebezpečnejšieho ako je pre slovenskú spoločnosť údajný kotlebovský extrémizmus. Preto sa ani nebudem zbytočne unúvať, presviedčať neprajníkov o opaku.

    Pritom Kotleba v podstate nerobí nič viac, len že otvorené hovorí o tom, čo sa iní snažia tutlať. Tutlanie sa ľuďom nepáči, preto časť z nich „fandí“ kotlebovcom, a to podstatne viac ľudí ako si „ututlávači“ pripúšťajú. Je však možné, že títo štátni „vykukovia“ na to rovno kašlú – vediac, že keď by sa niektorí nespokojenci mali prejaviť, stisne im – ako sa hovorí – ritku, a ostanú len frfľať kde-kade po kútoch.

    Ja som už dávno navrhoval, ako sa vysporiadať s problémom, ktorý pre niekoho predstavujú Kotlebovci. Dajte im možnosť prejaviť sa v praxi. Ak sa neosvedčia, ľudia sa od nich odklonia a sami sa „odpíšu“. Ale „múdrosráči“ – od samého počiatku po parlamentných voľbách v r. 2016 – skúšajú všetky iné možnosti, okrem tej najrozumnejšej.  

    Experti na (vybrané formy) extrémizmu a číselné „šifry“

    Minule som sa o Mariánovi Kotlebovi vyjadril, že je to inteligentný človek. Síce som na rozpakoch, prečo sa ako taký uchyľoval v súdnom konaní ohľadom obvinenia kvôli šekom na podporu niekoľkých sociálne odkázaných rodín, znejúcich na sumu 1488 eur. K výhovorkám, ktoré by som ohodnotil prívlastkom „detské“. Alebo k naťahovaniu súdneho procesu svojou siahodlhou rečou na obhajobu.

    Predsa, ak sa cítim nevinný, prečo by som mal toto konštatovanie komplikovať? (Na druhej strane, aj na príklade tohto článku, sa mi samému ukazuje, ako sa predlžuje, a s argumentami stále nie som na konci.)

    Stačilo sa mu opýtať – trebárs aj priamo sudkyne – ktorý zákon zakazuje nakladať s vlastným majetkom podľa vlastného uváženia. Prípadne, koho už ona osobne podporila („zo svojho“) alebo na akú sumu odhaduje náklady na tento nezmyselný „monstr-proces“.

    O monster-procese hovorím na základe pocitu, ktorý vo mne vzbudil onen spomenutý článok v týždenníku Plus 7dní. Je obsiahnutý na dvoch stranách a hemží sa menami, ktoré podľa niekoho majú akože predstavovať názory mienkotvorných ľudí. Ibaže sa očividne nejedná o ľudí s takýmito schopnosťami. To možno vyčítať už zo štýlu ich argumentácie. Možno je taký preto, že „rozprávali rýchlejšie ako dokážu myslieť“, možno čiastočne aj pod dojmom, že stoja na strane „víťaznej“ justície, tu zosobnenej sudkyňou Ruženou Sabovou, takže si to môžu dovoliť.

    Uvedená sudkyňa vraj už na začiatku procesu oznámila, že „zvažuje prísnejší paragraf o propagácii extrémizmu“ (citované podľa článku – pozn. autora), pretože Kotleba bol pôvodne obžalovaný z prečinu prejavovania sympatií k hnutiam smerujúcim k potláčaniu základných práv a slobôd.

    Nie je náznakom zaujatosti sudcu, dopredu oznamovať, čo zvažuje?

    Plus 7dní tiež referuje o názoroch politikov – oných „mienkotvorných ľudí“ – na výsledok procesu s Kotlebom.

    Kec pána Dostála by ani nestál za reč, nebyť zmienky o výchovnom význame trestu pre fašistu... Neviem, kedy a kto zákonným spôsobom označil Mariána Kotlebu za fašistu. (V takom prípade, už by asi „bručal“.) Zato si v jednom kuse všímam, ako sa určití ľudia – opakovane a bezúspešne – snažia diskriminovať kotlebovcov týmto primitívnym, neúčinným spôsobom – totiž „nálepkovaním“ za každú cenu, že vraj sú fašisti.

    Mám tiež v živej pamäti podobne neuvážené a podstatne nebezpečnejšie kecy istého Blahu, ktorý sa (akože) snažil provokovať nejakých islamských fanatikov na základe využitia nejakého slova (už si ho nepamätám), ktoré je pre nich údajne hanlivé. (Azda tak robil, aby sa pred verejnosťou „blysol“, čo všetko on pozná, a okrem toho azda v nádeji, že títo fanatici venujú svoju pozornosť jeho táraninám. Proste – „bláhový“ Blaha.) Až otrasné výsledky atentátov na nevinných ľudí na rôznych miestach Západnej Európy, s využitím rôznych technických prostriedkov, primäli niektorých uvážiť, či náhodou slová Miňa Demoviča „nedráždi štrkáča bosou nohou!“ neobsahujú určité racionálne jadro.

    K rovnakému druhu kecov patria aj slová Jána Benčíka, ktorý „fašistu“ Kotlebu považuje za „predstaviteľa neonacizmu“. Korunu týchto „pofidérnych“ názorov tu  predstavujú slová hlasu Hlasu – a síce Petra Pellegriniho. Stoja za doslovné citovanie:

    „Jediným spôsobom, ako možno v demokratických krajinách dosahovať spravodlivosť, je rešpektovať rozhodnutia súdov ako nezávislej zložky štátnej moci. Tieto rozhodnutia sú niekedy v súlade, inokedy v nesúlade s očakávaním verejnosti. Nevyhnutné však je, aby sa sudcovia pri rozhodovaní riadili výlučne faktmi, dôkazmi a svojím najlepším  svedomím a vedomím. Rozhodnutie súdu rešpektujeme a budeme čakať na právoplatný verdikt.“

    Teda, Pišta, „to je sila“!

    V demokratických krajinách možno dosahovať spravodlivosť LEN JEDINÝM spôsobom. Táto formulácia, minimálne v mojom osobnom prípade (ak by som len ja sám bol akýsi „vadný“), de facto znamená, že spravodlivosť (buď nemožno, a to je blud!, alebo) možno – v iných ako demokratických krajinách – pravdepodobne dosiahnuť viacerými spôsobmi, teda viac spôsobmi ako jedným – a stále sa bude jednať o spravodlivosť. V čom teda, podľa Pellegriniho, spočíva výnimočná „úžasnosť“ demokratických krajín?

    Okrem toho sa nám tento neuvážený dríst akoby snažil podsúvať predstavu, že spravodlivé rozhodnutia súdov v demokratických krajinách sú PRETO spravodlivé, ŽE (súdy) SÚ „nezávislými zložkami štátnej moci“. Akoby súdy ako nezávislé zložky štátnej moci „neboli schopné“ aj nespravodlivých rozsudkov. Veď na Slovensku sme svedkami priam škandálnych súdnych rozhodnutí v jednom kuse. O viacerých tzv. sudcoch viacero náznakov intenzívne naznačuje, že sú to v podstate hajzli.

    Viem, hneď niekto vytiahne príhodnú výhovorku. Buď na spôsob, že sa v takom prípade jedná o relikt socialistického súdneho systému alebo na spôsob – keďže už zažívame (akože) kapitalizmus, že darebácky sudca je len prípadom osobného zlyhania jednotlivca, ale slovenská justícia ako taká je v poriadku. Lebo tak je to aj v politike: politik, prichytený pri darebáctve, predstavuje prípad osobného zlyhania, ale politická strana, ktorá mala možnosti vytvoriť korupčné systémy, je ako celok neviniatko, čistá ako nepoškvrnená biela ľalia. Pritom už dávno mala byť z domácej politickej súťaže vyradená ako organizovaná zločinecká skupina a jej predstavitelia už mali byť zabásnutí.

    Sudcovia, podľa Pištu, by sa vraj mali riadiť faktami a dôkazmi. (Zatiaľ sa tak často nedeje.)

    Ak by to naozaj bolo tak, zdržiavať ich pri profesionálnom rozhodovaní takými  neurčitými pojmami ako „svedomie“ a „vedomie“, je naozaj malichernosť. Ale keď už, najprv by som hovoril o vedomí a o svedomí až neskôr, lebo človek v bezvedomí, vrátane všetkých slovenských sudcov, jednoducho nemá šancu uplatniť popri svojej profesionalite aj svoje svedomie – nech by sa snažil sebeviac. Okrem toho by niektorí z nich mohli pritom zistiť, že vlastne žiadne svedomie nemajú. A ešte niektorých by to ani vôbec nemrzelo.

    Keby sa slovenskí sudcovia dôsledne riadili len faktami a dôkazmi, minimálne v teoretickej rovine by muselo nastať čo som už predpovedal vyššie – totiž, museli by sa pri posudzovaní rovnakej otázky zhodnúť. V praxi je však situácia komplikovanejšia. – Určité fakty z vyšetrovacích spisov (takzvane) „unikajú“, ba aj zo súdnych spisov záhadne miznú. Dôkazy, ak sa vôbec pripustia z dôvodu zákonnosti spôsobu ich získania, možno interpretovať podľa sudcovej ľubovole. O rôznych možných „stimuloch“ pri ich posudzovaní radšej pomlčím.

    Len tak sa môže stať...

    Ak  nevezmeme všetky tieto momenty do úvahy, môže sa stať, že nikdy nepochopíme, ako mohol trojčlenný senát špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pri prejednávaní obžaloby vo veci brutálnej vraždy mladého novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej voči Márianovi Kočnerovi a Alene Zsuzsovej, predmetnú obžalobu odmietnuť. Lebo – na jednej strane – dôkazy vraj nepostačovali. Boli len nepriame a netvorili ucelenú reťaz. Okrem toho, vraj, „šifry“ v ich telefónoch mohli mať iný význam, než aký sa prikladá ich doslovnému zneniu.  

    A – na strane druhej – v prípade Mariána Kotlebu, „číselné symboly“, s ktorými pracoval, boli sudkyňou považované za hodné zavrhnutia, hoci môžu symbolizovať vskutku čokoľvek.

    To je pravda.

    Už pred rokmi v televízii uvádzali dokument, v ktorom nadšenci-záhadológovia s nadšením a fascinovane referovali o tom, čo všetko je „zašifrované“ v rozmeroch egyptských pyramíd.

    Jeden racionálne uvažujúci prírodovedec to skomentoval slovami, že všetky „zašifrované tajomstvá“ – od obyčajného Ludolfovho čísla až po rozmery zemegule – by dokázal odvodiť aj z rozmerov svojho panelákového bytu. - Stačí ich len prenásobiť vhodnými konštantami!   

    Inými slovami, je veľmi veľký rozdiel medzi výslednými závermi v prípade, že si chceme alebo nechceme – DOMÝŠĽAŤ.

    Pritom, v prípade sudcov by malo byť domýšľanie – v praxi, ktorá umožňuje vylučovať (nepochybné) dôkazy - z princípu vylúčené, už len z toho prostého dôvodu, že umožňuje širokú mieru manipulácie s (akože) výsledkami vyšetrovania. A široká miera možnej manipulácie násobne rozširuje priestor pre korupciu.

    Ale „demokracii“ to akosi nevadí! – Ak sa nikto nepýta, prečo je to tak, ja sa teda pýtam.

    Táto (zrejme účelovo – lebo prostá náhoda to byť nemôže) zdegenerovaná „demokracia“ už dnes – a v budúcnosti to môže byť ešte ďaleko horšie! – speje k nebezpečnému javu, aký sa bežne vyskytuje v rôznych formách totality.

    S trochou nadsázky, môžem si položiť otázku: Prečo si Krištof Kolumbus dal načas, aby objavil „Nový svet“ až v roku 1492? Hoci to nebol  nejaký Nostradamus, možno už tušil, že objaviť Ameriku v roku 1488 by preň mohlo mať vážne následky.

    Ak sa pozriem na súčasnosť, mohol by som sa (teoreticky) zaujímať, čo by bol urobil Richard Sulík v prípade, keď by sa mu bolo podarilo spísať pred parlamentnými voľbami 2020 – s úmyslom operovať neskôr tzv. „podnikateľskými kilečkami“ – spolu (nie iba 1144, ale) 1488 návrhov opatrení na zjednodušenie podnikateľského prostredia. Nebolo by mu v takom prípade – ako sa hovorí – „stislo ritku“ a radšej by toto číslo zmenil na 1487? Pre istotu, aby sa nedostal do podozrenia v očiach „expertov“ na boj proti extrémizmu, že nejaký jeho druh tiež (tajne) podporuje?

    Vážení „experti“, pýtam sa vás. - Vy si, pre svoju („učenú“) zaslepenosť neuvedomujete, že svojimi táraninami, ktorých racionálnosť nemáte ako solídne dokázať, tiež navodzujete v spoločnosti „extrémny“ stav?

    Vytvárate z určitých symbolov „tabu“, ktorých používaniu sa (len) vzdelaní ľudia budú snažiť vyhýbať. Nevzdelaní o dôvodoch na také počínanie pritom nebudú mať ani zdania. Ani ja som (doteraz) nevedel, že číslo 88 možno „dešifrovať“ ako symbol HH a čo (možno) znamená. Pre mňa osobne - až teraz – nadobudol výsmešný podtón, a síce Há-há.

    Ak som v nadpise článku použil číslo 181, použil som ho v zmysle popisovanej "metodiky". 181 = AHA! (Už to chápem.)

    Blúznite o postavení písmen z hľadiska ich poradia v abecede. A – len vy sami – zavádzate pre Slovákov novotu, že tou „pravou“ – takrečeno „katolíckou“ – abecedou je abeceda anglická. Fantazírujete o nejakých vetách, o ktorých som doteraz nemal ani tušenia, z hľadiska počtu ich slov. A tam už nie je „najkatolíckejšia“ nejaká abeceda, ale priam celý jazyk, ktorý s tou abecedou nesúvisí!

    Chcel by som vidieť vaše reakcie, keby ste sa stretli zoči-voči na ulici s človekom, ktorý by mal nejakú tú „ideologicky vadnú“ (v zmysle vášho nazerania) vetu vytlačenú čínskymi, kórejskými alebo japonskými hakmi-bakmi na bavlnenom tričku. Alebo egyptskými hieroglyfmi, alebo – trebárs – klinovým písmom! Asi by vám to ani vôbec „nedošlo“ – takí ste vy experti!

    Donkichoti, bojujúci s veternými mlynmi. A od všetkých ostatných požadujete, aby sme vám posluhovali ako nejakí sanchopanzovia! – Dajte sa vypchať!

    Dovidíte si len na koniec svojho (učeného) nosa.

    Do budúcna si (skutoční) konšpirátori, majúci extrémistické myšlienky (so škodlivými praktickými dôsledkami) s vaším učeným harašením, ktoré od vás vďačne preberajú politici, ak im to pomôže pri diskreditácii politických súperov, ktorých sa inak nevedia „zbaviť“ (možno váhajúci použiť metódu a lá Kočner+Zsuzsová; to nie je tak jednoduché a „bezpečné“ ako „opajcnúť“ diplomovku), poradia veľmi ľahko. – Jednoducho začnú používať iný dohovorený systém „šifrovaného“ dorozumievania. Ako bude potom verejnosť sledovať tie zmeny a kedy bude mať istotu, že "nehreší" z dôvodu používania symbolov, ktoré kedysi predtým už použili nejakí konšpirátori?

    Ale taký systém, ktorému nerozumejú iní okrem zasvätených, nemá z hľadiska propagácie niečoho, praktický význam. Preto som toho názoru, že nech mal Marián Kotleba akýkoľvek postranný motív pri poukazovaní 1488 eurových darov, je to možno „výstrelok“, ale stále je to jeho súkromná vec a mal - i má aj do budúcnosti – na podobné počínanie právo. Toto právo je všeobecné, zaručujúce osobnú slobodu nás všetkých, nie len nejakého Kotlebu.

             

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Ondreja Podstupku

Vláda nezvláda slová a môže to stáť životy

Stručný návod na lepšie hospodárenie s dôverou.

Dnes píše Elena Eleková

Nie, nečaká nás sloboda s dvoma negatívnymi testami vo vrecku

To je vec, ktorú robí vláda zle: nehovorí otvorene ľuďom, čo ich čaká.


Už ste čítali?