Propagujúci sám vojak v poli (v Bratislave), IX.

Autor: František Cudziš | 20.10.2020 o 0:36 | Karma článku: 4,28 | Prečítané:  126x

    Pokračujem v propagácii projektu pacyklového stroja. Tentoraz som bol v Bratislave, kam som sa „zatúlal“ 15. októbra. Masívna propagácia „biznis-konferencie“ #akonato na internete spôsobila, že sa tam asi vrátim aj 21. októbra.

    15. októbra začali platiť sprísnené proti epidemiologické opatrenia proti Covid 19, rúško je povinné už nie len v interiéri ale aj exteriéri. Z Liptovského Mikuláša som odcestoval ešte potme, a Bratislava ma privítala dosť neprívetivým počasím, ktoré nikomu nepridávalo na dobrej nálade. Zdalo sa však, že ľudia sa prispôsobili novej situácii bez problémov.

    Vzhľadom na počasie, tušil som, že pre môj papierový plagát to neveští nič dobrého a že asi príde aj na záložný plán ako zmysluplne využiť čas, a to väčšom rozsahu, než som pôvodne predpokladal.

    Vychádzal som z faktu, že (minimálne) táto oblasť Slovenska sa mala 15. októbra nachádzať v preluke medzi dvomi tlakovými nížami, z ktorých už prvá opustila naše územie, a druhá sa k nemu ešte len blížila odniekiaľ z juhu alebo juhozápadu. Riziko zrážok bolo preto malé.

    Zo železničnej stanice som sa peši zabral smerom k Námestiu SNP, ale na Spojnej ulici som odbočil k Námestiu slobody. Na Obchodnej ulici ma premohlo nástojčivé nutkanie osviežiť sa aspoň teplou kávou. Mal som už za sebou prvú časť monotónneho cestovania  rýchlikom, a ten kilometer peši ma prosto „nenabudil“. Vošiel som preto do jednej z predajní pečiva na Obchodnej ulici, kde predávali aj kávu. – V plastovom pohári; vypiť som ju mohol len vonku. Sadol som si teda na lavičku na električkovej zastávke a, chrúmajúc ku káve aj škvarkovníky, rozhliadal som sa po okolí. Akosi som nemal dojem, že sa nachádzam v meste – krásavici na Dunaji. Ale – prišiel som „pracovať“ – každý sentiment musel ísť bokom, aj keď som si na tej lavičke sám sebe pripadal ako zatúlaný psík.

    Moja plagátová akcia v Bratislave započala pri pamätníku na Námestí SNP. Mal som naplánované, že chvíľu pobudnem na Hviezdoslavovom námestí a v jeho blízkom okolí. Predpokladal som, že tam by sa mohlo pohybovať najviac ľudí. Ale Hviezdoslavovo námestie som akosi minul – možno aj preto, že ma zlákalo fotografovanie historickej architektúry po rôznych priľahlých uličkách a námestíčkach.

    (Dodatočne som si v pláne mesta overil, že som prešiel okolo Starej radnice a Maximiliánovej fontány. Po Zelenej a Panskej ulici som sa dostal na Rybné námestie.)

    Obadal som sa, až keď som si uvedomil, že konča „jednej“ ulice vidím Michalskú bránu.

    Stočil som teda svoje kroky smerom k Dunaju, ale Hviezdoslavovo námestie už bolo mimo. Ocitol som sa v blízkosti Dómu sv. Martina. To ma nemrzelo lebo aj tak som mal v úmysle využiť túto cestu do Bratislavy aj na návštevu Múzea hodín v Dome dobrého pastiera, nachádzajúceho sa na druhej strane Staromestskej cesty, ústiacej na Most SNP, klenúci sa ponad Dunaj a spájajúci Staré mesto s Petržalkou.

    Dokonca som stretol na Rybnom námestí jednu pani, ktorá si tiež urobila výlet do Bratislavy, ale zbližšia ako ja, a môj plagát ju zaujal natoľko, že sa sama opýtala, či si ma môže odfotografovať.

    „Aj nato som tu“, odvetil som jej. Na oplátku ma zvečnila aj mojím vlastným fotoaparátom.

    Múzeum hodín v Dome u dobrého pastiera

    Túto zvláštnu stavbu som mal možnosť vídať z diaľky už začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď som počas štúdia pravidelne cestovával autobusom z vysokoškolského internátu v Mlynskej doline do mesta. Ale počas troch rokov, neprimäl som sa zájsť do Domu u dobrého pastiera ani raz.

    [Podobné to bolo aj s pamätníkom Chatama Sófera (1762 - 1839), slávneho židovského učenca. Na priestranstve pred tunelom popod hradné bralo, som z okna autobusa  neraz videl zvláštne odetých mužov, i dosť zvláštneho výzoru. A dosť dlho mi trvalo, kým som si uvedomil, že sa asi jedná o Židov. Ale, prečo sa tam z času na čas „vyskytli“, po tom som nepátral. 

    Až dodatočne som sa o tom čo-to dozvedel. Židia sa spomínajú ako obyvatelia Bratislavy už v roku 1291, keď mesto dostalo mestské práva. Bratislavská komunita Židov patrila medzi najstaršie a najvýznamnejšie v Uhorsku. Žasol som, keď som sa dopočul, že svojho času existovali na Slovensku židovské školy európskeho významu, ktoré viedli významní židovskí učenci. Do druhej svetovej vojny Židia tvorili asi desatinu obyvateľstva Bratislavy. [1]

    História významného židovského cintorína pod Bratislavským hradom pri dnešnom tuneli siaha do 17. storočia, keď ho Pálffyovci povolili svojim židovským poddaným zriadiť. Bratislavská židovská obec ho používala do roku 1847, ale aj naďalej bol vzorne udržiavaný až do roku 1943, keď sa v dôsledku výstavby blízkeho tunela a regulácie nábrežia Dunaja rozhodlo o jeho likvidácii.

    Väčšinu hrobov exhumovali, na pôvodnom mieste ponechali iba dvadsaťtri hrobov bratislavských učencov, ktoré boli sústredené okolo hrobu Chatama Sófera. Prekryli ich betónovým stropom a tak sa toto miesto zmenilo na podzemný priestor – tzv. Mauzóleum Chatama Sófera. Práve kvôli tomu sem aj počas socializmu prichádzali ortodoxní pútnici a židovskí turisti. [2] O osobnosť Chatama Sófera, židovského učenia 19. storočia, spisovateľa a učiteľa, hlavného bratislavského rabína, som sa ja osobne začal zaujímať, až keď ma upútala slovenská poštová známka (1994), z emisného radu Osobnosti, pripomínajúca 155. výročie jeho smrti. [3] ]

    Tentoraz som už mal vymazanie tohto „intelektuálneho restu“ cielene v pláne.

    Dom u dobrého pastiera bol postavený na veľmi malej parcele v 18. storočí a, v strednej Európe, je unikátnym príkladom drobnej rokokovej architektúry. Je taký úzky, že na každom zo štyroch poschodí má len jednu izbu. Stal sa Múzeom hodín.

    Pomenovanie dostal podľa sošky na rohu. Zaujímavé je maľované slepé okno na východnej strane.

    V múzeu sedeli dve prívetivé panie, ktoré akoby čakali len na mňa. Moju pozornosť najprv upútali „originál“ bukové parkety, ako si ich pamätám z Popradu, z prvého panelákového bytu v ktorom som býval. Dnes sa už s čímsi podobným možno stretnúť dosť zriedkavo.

    Expozícia Múzea hodín, aj keď nie je veľmi rozsiahla, dostatočne dokumentuje históriu hodinárstva od konca 17. do konca 19. storočia. Väčšina exponátov je signovaná bratislavskými hodinárskymi majstrami. [4]

    No, o čo väčšou potechou boli tieto exponáty pre moje oči, o to väčšou pohromou boli tamojšie úzke a strmé schody pre moje nohy (a to som bol kedysi horolezec, a nie som ešte až tak starý!). Svetelné podmienky pre fotografovanie tiež neboli ideálne. (Fotografovanie je povolené, avšak len bez použitia blesku.)

 

    Na Bratislavskom hrade

    Vyšiel som si aj na Bratislavský hrad. Ešte sa pamätám na podhradie (1958), ktoré dnes už neexistuje. Podobne, ako mnoho iného čo sa nezachovalo. Možno sa však dívať na diela, ktoré si vtedy ešte nikto nevedel ani len predstaviť.

    Na to, aké veľké priestory sa v ňom nachádzajú, bol hrad – vzhľadom na moje očakávania i na môj vkus - dosť prázdny.

    Na najvyššom, treťom poschodí sa aktuálne nachádza expozícia výstava N(ovember)89 – Cesta k slobode. [5] Síce sa uvádza, že začína až o mesiac neskôr, ale už som mal možnosť prezrieť si ju už teraz.

    O poschodie nižšie je inštalovaná výstava o osobnosti, živote a diele Martina Benku. [6] Vznikla pri príležitosti 130. výročia umelcovho narodenia. Trvá už teda od 21. septembra 2018 – do konca tohto roka.

 

    Na prízemí sa aktuálne nachádza výstava Obnova Bratislavského hradu. [7]

 

    Viac som si pozrieť nestihol, lebo bol čas vrátiť sa naspäť do mesta.

 

    Propagácia projektu pacyklového stroja

    Na spiatočnej ceste som sa už Hviezdoslavovmu námestiu nevyhol. A tam – pri soche sediaceho Pavla Országha Hviezdoslava - mi urobil snímky mladý muž, ktorý tam blízko predtým stál a pofajčieval. Takže z tejto cesty do Bratislavy mám celkom štyri zábery, na ktorých propagujem pacyklový stroj. –

    Čas do odchodu z Bratislavy sa mi krátil, ale ešte vždy som bol ochotný diskutovať so záujemcami o problematiku pacyklového stroja.

    V skupinke potmavších – po reči, zrejme robotníkov znekadiaľ z bývalej Juhoslávie, ale postávali – mi jeden mládenec rozšíril vedomostný obzor informáciou, že o všetkom na svete rozhoduje – pápež. Rozhoduje aj o pacyklovom stroji, a určite ho nepovolí; všetka moja iniciatívna snaha je márna.

    Takých exotov som stretol už viac. Napríklad, v Žiline jeden člen hliadky mestskej polície, keď sme sa stretli, „z voleja“ vyhlásil, že – „to sa nepodarí“.

    Vracajúc sa domov na Liptov, ešte som netušil, že Bratislavu čoskoro znova navštívim.

    Na internetových stránkach som zaregistroval masívnu reklamu tzv. „najväčšieho biznis podujatia jesene, ktoré vám ukáže #akonato“. Termín konania: 21. októbra 2020 v priestoroch Starej tržnice v Bratislave. Že vraj sa jedná o „konferencie pre tých, čo radšej konajú ako rozprávajú“. Nuž sa pôjdem presvedčiť. Postavím sa s plagátom pred bránu Starej tržnice a uvidím, koľko ľudí si ma všimne a ako vážne ma budú brať. Ak to dopadne ako si myslím, budem mať o dôvod viac na výsmech všetkých, ktorí vedia len „tliachať“ – tváriac sa, že konajú. Ale o tom až nabudúce.

 

    Pramene:

 

[1] https://www.visitbratislava.com/sk/miesta/mauzoleum-chatama-sofera/

[2] http://www.chatamsofer.sk/sk/pamaetnik/

[3] https://www.postoveznamky.sk/osobnosti-chatam-sofer-1762-1839

[4] https://www.visitbratislava.com/sk/miesta/muzeum-hodin-dom-u-dobreho-pastiera/

[5] https://www.snm.sk/?historicke-muzeum-aktualne-vystavy&clanok=n89-cesta-k-slobode

[6] https://www.snm.sk/?historicke-muzeum-aktualne-vystavy&clanok=martin-benka-2

[7] https://www.snm.sk/?historicke-muzeum-aktualne-vystavy&clanok=obnova-bratislavskeho-hradu

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská by chcela Vianoce na slobode. Vylúčené to nie je

Rozhodnúť môže sama prokurátorka alebo na žiadosť aj súd.


Už ste čítali?