Ad.: V. Tepličková – stačí, keď sa poskladáme...

Autor: František Cudziš | 26.10.2020 o 12:15 | (upravené 26.10.2020 o 20:45) Karma článku: 6,02 | Prečítané:  240x

    Pani Věra Tepličková svojím kratučkým článkom, ako sa hovorí, „trafila klinec po hlavičke“. Ale jej článok mohol byť aj dlhší. A, pretože ma vládne nariadenia „uzemnili“ doma, mám dosť času, aby som danú tému trochu rozšíril.

    Možno, keby som mal – aj bez predplatného SME, ako bloger – možnosť diskutovať k myšlienkam pani Tepličkovej (a veru, dobrým – stojacim za uváženie) – možno by som sa vyslovil len takým spôsobom. Ale, ako som spomenul, teraz mám doma voľného času dosť, prečo by som nepodčiarkol dôležitosť diskutovaného názoru aj osobitným článkom?

    Pripomeniem perex článku pani Věry Tepličkovej:

    „To, koho si vysoký ústavný činiteľ preváža v služobnom aute, vraj nikoho nemusí vôbec zaujímať. Aspoň tak sa vyjadrujú iní vysokí vládni činitelia k posádke havarovaného vládneho auta predsedu parlamentu.“[1]

    Ako mohlo – a zrejme aj do budúcnosti môže – niečo podobné zaznieť z úst vysokých vládnych činiteľov? Odpoveď je jednoduchá. –

    Pretože nie sú len „vysokými vládnymi činiteľmi“, ale tiež si aj „vysoko nesú“ – v úprimnom presvedčení, že si to môžu dovoliť.

    Ešte si pamätám z hodín dejepisu na strednej škole základný poznatok, odvodený z priebehu revolúcií kde-kade po svete: Revolucionári sa správajú revolučne len do chvíle dosiahnutia svojich cieľov, a od tej chvíle dosiahnuté už len bránia – stávajú sa konzervatívnymi až reakčnými. Práve z toho vzniklo konštatovanie, že „revolúcia požiera svoje vlastné deti“.

    To ale už nie je prípad našich „zjemnelých“ politikov, najmä nie prípad Borisa Kollára, ktorý osobne nazerá na „deti“ diametriálne odlišným spôsobom.

    On sa o svoje deti, naopak, náležite stará. Napríklad aj tým, že sa snaží materiálne zabezpečiť v prvom rade ich matky, na čom si tak trochu (možno) aj zakladá. Ale na konkrétnom spôsobe, ako to zrealizuje, mu až tak nezáleží. Bez mihnutia oka pristane aj na eventualitu, že to nebude fér.

    Nebyť tej dopravnej nehody, spomenul by si ešte niekto na jeho snahu (ešte lepšie) „zaopatriť“ jednu z matiek svojich detí, menovite t.č. poslankyňu Petru Krištúfkovú – „dosadením“ do vymyslenej funkcie, s otáznou opodstatnenosťou? A – ako inak – „za naše“! Našťastie, tento pokus sa nezdaril.

    Keby oní niektorí „vysokí vládni činitelia“, spomenutí v perexe článku pani Věry Tepličkovej, naozaj mali sväto-svätú pravdu, určite by bol multi-otecko svoj nápad aj bez problémov presadil. Ale nepresadil! Prečo?

    A ešte môže byť rád, že sa už viac-menej zabudlo aj na tú jeho opajcovanú diplomovku, na základe ktorej sa dostal k titulu, na ktorom si tiež zakladá, takže ho (vraj) nebude používať (len) počas výkonu svojej aktuálnej funkcie.

    S veľmi vysokou mierou pravdepodobnosti možno (správne) predpokladať, že drvivá väčšina matiek multi-oteckovych detí patrí do kategórie tzv. „zlatokopiek“. [Česť (prípadným) výnimkám, matkám, ktoré si skomplikovali život nešťastnou láskou k nemu.]

    Aj toto je dôvod na vážne zamyslenie. Presahuje rozmer multi-oteckovych sexuálnych chúťok, majúc všeobecnú povahu, a práve preto je ešte podstatnejší. Tzv. „zlatokopky“, keďže ich nezvládateľne priťahuje „mamona“, v styku s „vysokými vládnymi činiteľmi“ predstavujú vážne bezpečenostné riziko – z hľadiska možného získavania a zneužívania informácií, ku ktorým sa „cez posteľ“ dostali. Dovolím si predpokladať, že oni žiadnu bezpečnostnú previerku nemajú; o to viac práce potom musia mať zodpovedné bezpečnostné služby štátu, ktoré tiež pracujú – „za naše“!

    Práve som si spomenul na prípad, ktorým môžem trochu „vypodložiť“ túto svoju myšlienkovú konštrukciu.

    Jedná sa o Aničku z Kysúc, ktorá v istej nemenovanej politickej strane vystriedala svojho času jedného (ne)obyčajného slovenského Jana. V roku 1998 sa stala poslankyňou NR SR, o rok neskôr predsedníčkou onej strany, a za dáky čas sa začal okolo nej motať ruský podnikateľ(?), za ktorého sa v roku 2001 aj vydala. Vtedy bolo možné všeličo, lebo vláda LenOna na Slovensku práve len skončila. Úlohou dňa bolo zabezpečiť si „nahrabané“. Niekomu s veľkou predstavivosťou možno dlho nedávalo spávať, prečo sa Aničkin manžel, onen ruský podnikateľ, „pominul“ už v roku 2004.

    Teda, naozaj sa nejedná „o fazuľky“, ako svojho času vyhlásil pred televíznymi kamerami LenOn. Aj „vysokí vládni činitelia“ musia presne vedieť, kde končia ich „požitky“ a musia ich rešpektovať. Mali by sa pripraviť na to, že podobné excesy ako tento posledný Kollárov sa im v budúcnosti „prepečie“ čoraz ťažšie.

    Rovnako by mali byť braní na zodpovednosť aj všetci ich poskokovia a podržtašky, ktorí – predpokladám – dostávajú k platu (za mlčanie) tzv. „držhubné“. Túto prax zaviedli svojho času ešte komunisti, a naši „vládni činitelia“ si ju naďalej s pôžitkom pestujú. Keby po podobnom „prúsere“ vyhodili každého šoféra, čašníka, záhradníka, „bezpečáka“ – ktorý im chodí venčiť psa – a pod., každý z týchto obyčajných ľudí (typu „ja nič – ja muzikant“) by si do budúcna dobre rozmyslel svoju servilnosť voči (hoc aj) nadriadenému.

Lebo – pani Věra Tepličková má pravdu. Toto všetko sa deje takrečeno „za naše“.   

 

 

    Pramene:

[1] https://teplickova.blog.sme.sk/c/546792/staci-ked-sa-poskladame-do-ostatneho-nam-nic-nie-je.html

 

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská by chcela Vianoce na slobode. Vylúčené to nie je

Rozhodnúť môže sama prokurátorka alebo na žiadosť aj súd.


Už ste čítali?