Propagujúci sám vojak v poli. Zhrnutie. XI.

Autor: František Cudziš | 21.11.2020 o 14:57 | Karma článku: 4,99 | Prečítané:  152x

 Článok zhŕňa výsledky projektu, ktorý mal verejnosť upozorniť na potencionálny význam tzv. pacyklového stroja pri sanovaní ekonomických škôd, po odznení koronavírusovej pandémie. Nateraz, s plynúcim časom, škody trvalo narastajú.

    Projekt som započal realizovať 28. augusta v Liptovskom Mikuláši a ukončil som ho 21. októbra t.r. druhou propagačnou cestou do Bratislavy.

    Pôvodne som plánoval za tým účelom opakovane navštíviť viacero významných slovenských miest, ale podarilo sa mi to len v prípade Bratislavy a Žiliny. Ako plynul čas, projekt ovplyvnili viaceré objektívne faktory. Jesenné dni boli postupne čoraz chladnejšie, aj s častejším výskytom daždivého počasia, hroziaceho poškodením propagačného plagáta pod holým nebom v mestských uliciach. 25. októbra sa zmenil letný čas na zimný. A napokon ma „uzemnila“ dobrovoľná karanténa, keď som sa rozhodol neabsolvovať ani jedno z dvoch kôl celoslovenského testovania na Covid 19. To boli najzávažnejšie dôvody ukončiť projekt propagácie objektívneho významu pacyklového stroja vo všeobecnosti (teda nie len na prospech slovenskej verejnosti, ale v globálnom merítku).

    Výsledok – podľa očakávania

    Už som bol napísal, že som ten projekt považoval svojím spôsobom za určitý test inteligencie slovenského národa. Teda toho národa, ktorého som síce hrdým členom, ale – pretože už mám určité životné skúsenosti – vcelku ho nijako nepreceňujem. Aj preto som nebol prekvapený - dosť chabými výsledkami, ktoré sa mi pomocou tohto „testu“ podarilo získať. Niekto by priamo povedal, že som neuspel.

    Nechcem, aby to vyznelo ako samochvála mojich schopností (pomerne) správne predvídať mnoho vecí. Onen „test“ som robil najmä preto, že za (o dosť) dôležitejšie považujem vyhýbať sa (kde sa len trochu dá) domýšľaniu, t.j. prakticky ničím nepodloženým záverom svojich teoretických úvah. Alebo – trebárs – aj (overiteľným) predpokladom, sformulovaným na základe životných skúseností, lebo som ich (napr. z pohodlnosti) povedzme len „riskol“. Nenadarmo sa hovorí „dôveruj, ale preveruj“. A niekedy sa pritom aj pritrafí, že „vystrelí motyka“. Teoreticky sa to naozaj mohlo stať. Ba dokonca sa vyskytol aj jeden náznak pokusu o podobný „výstrel“, keby sa napokon nebolo ukázalo, že išlo naozaj len o – motyku.

    Tomuto momentu, ktorý sa v priebehu realizácie môjho propagačného projektu vyskytol, sa budem venovať obšírnejšie v ďalšom texte, ba – v širšom kontexte – aj v niekoľkých už plánovaných článkoch.

    Možno zdôvodním celkový neúspech propagácie projektu pacyklového stroja najnázornejšie položením dvoch otázok. –

    Po prvé. Keby som bol nejakým spôsobom dospel v lete minulého roka k názoru, že koncom jesene 2019 vznikne globálna koronavírusová pandémia Covid-u 19, a hneď aj verejne tento svoj názor prezentoval, bol by mi azda niekto aj uveril, keď vtedy ešte nebolo prakticky nikoho, kto by si vedel škodlivosť vírusu predstaviť?   

    Po druhé. Prečo by mal teda niekto - „na slovo“ - uveriť mojim tvrdeniam o potenciálnom význame pacyklového stroja, keď o niečom podobnom v živote nepočul, a ani si nevie predstaviť o čom hovorím? A tí, čo si (prípadne) myslia, že by o podobnom fenoméne mohli mať nejakú „rámcovú predstavu“, patria ponajviac do kategórie tzv. „učených nevedomcov či nevedomých učencov“. Prečo by teda nemali túto predstavu „automaticky“ zavrhnúť, keď ich (síce chybne, ale) učili, že niečo podobné ako tzv. pacyklový stroj nemôže reálne existovať? 

    A situácia je hneď, ak nie rovno zrejmá, nuž určite podstatne jasnejšia.

    Dobre si vedomý týchto momentov, predsa som neváhal podstúpiť určitú námahu, ktorú pre mňa dlhé cestovanie a chodenie po uliciach miest znamenalo.

    Tá námaha bola dobrá aj z toho dôvodu, že keď sa v budúcnosti bude teoreticky študovať proces osvojovania si výnimočných myšlienok, jedným zo špecifických prípadov budú aj snahy o akceptovanie funkčného princípu pacyklového stroja ako reálneho výsledku intelektuálnej činnosti, podloženej znalosťou základných prírodných zákonov. A študovať rôzne peripetie, ktoré sa pritom vyskytli, bude rozhodne poučné.

    Čo bolo na mojej akcii podstatné

    Týmto propagačným projektom som chcel upozorniť verejnosť na dve veci. Totiž, že (v predstihu) predpokladám, že škody spôsobené dlhšie trvajúcou koronavírusovou pandémiou Covid-u 19 budú značné (lebo je v tom „zainteresovaný“ faktor času) a že sa ich neskoršie dôsledky môžu prakticky dotknúť každého. Ak nie zdravotne, nuž ekonomicky celkom určite. A súčasne dať najavo, že – už len podľa toho, čo viem ja sám osobne - existuje aj možnosť účinnej obrany proti tejto reálnej hrozbe. – Predstavuje ju projekt tzv. pacyklového stroja. Jeho využitím možno okamžite – bez iných ďalších ako realizačných  nákladov – dosahovať značný ekonomický zisk. Sanovať dopady koronavírusovej pandémie na spoločnosť PRÁVE TAKÝMTO spôsobom je rozhodne rozumnejšie, ako na základe nezodpovedného zadlžovania sa a zneistenia budúcnosti.

    Táto myšlienka má zároveň povahu vízie, po ktorých – pod dojmom problémov z koronavírusovej pandémie - tak volá Európska komisia.

    Ako som už bol raz napísal, nie len Európska komisia a Európsky parlament, ale vlády všetkých európskych štátov – čo sa týka naozaj zmyslu plných vízií - sú kompletne impotentní. Pretože plnohodnotnú víziu ako liek na riešenie aktuálnych globálnych problémov nepoznajú ani erudovaní odborníci, na ktorých odbornú pomoc sú politici odkázaní v každej (podobne) problematickej dobe.

    Funkčný princíp pacyklového stroja umožňuje meniť odpadové teplo, t.j. také, ktoré už dnes nevie nikto zmysluplne využiť, na mechanickú a ďalej na elektrickú energiu. Na svete k datu existuje vyše 400 funkčných jadrových reaktorov, z ktorých najväčšie majú 1500 MW inštalovaného elektrického výkonu. Ak by sme uvažovali s priemerom povedzme 800 MW, jednalo by sa celkovo o elektrický výkon vyše 320 000 MW, ktorý je pri dnešnom stave techniky podmienený dvojnásobným množstvom vyprodukovaného odpadového tepla. Ak by sa dalo všetko toto teplo zúžitkovať na dodatočnú výrobu elektrickej energie, povedzme pri 80 %-nej účinnosti, získali by sme elektrický výkon ďalších vyše 500 000 MW – prakticky zadarmo. Pritom ešte vôbec nebola reč o klasických uhoľných elektrárňach, ktorých globálny  inštalovaný elektrický výkon je určite ešte vyšší, a teda produkuje tiež aj ešte viac odpadového tepla ako elektrárne jadrové.

    Koľko by boli hodny licencie na tento výrobný postup?

    A koľko daní ročne – len z tohto jediného ekonomického zdroja - by mohla získať Slovenská republika?

    Čo všetko by sa za ten peniaz dalo na Slovensku financovať? 

    Zrejmé je však zbytočné klásť si podobné otázky.

    Nie preto, žeby boli „uletené“. Ale preto, že problematika pacyklového stroja je trestuhodne podceňovaná.

    Podceňovaná do tej miery, že „odborníci“ (o ktorých je, mimochodom, nateraz „postarané“) odmietajú o nej čo len uvažovať. Preto som sa snažil v rámci svojho propagačného projektu pôsobiť na verejnosť, aby ona sama vyvinula určitý tlak na posúdenie tejto otázky, t.j. reálnosti pacyklového stroja. A to tým spôsobom, že by avizovala masmédiám: Je tu akési tvrdenie, ktoré by bolo zahodno preveriť. (Dovolím si tvrdiť, že keby som dostal SERIÓZNU príležitosť, so cťou by som tieto svoje tvrdenia aj dokázal.) Keď sa však „odborníci“ k tomu nemajú – alebo sa tvária, že o ničom takom nevedia – je to príhodný moment nato, aby aj masmédiá priložili ruku k dielu.

    Jednak by to mala byť pre ne zaujímavá téma. Okrem toho, predsa nik od nich nežiada, aby ony zaujali k situácii odborné stanovisko, ale aby len rozširovali zvesť o danom tvrdení.

    Ešte sa dobre pamätáme, ako pred parlamentnými voľbami masmédiá šírili - bez zábran – rôzne „kraviny“ z úst populistických politikov, napríklad, na spôsob „postaráme sa o budovanie desaťtisícov nájomných bytov ročne...“ a mnohých ďalších. Od otázky potenciálnych možností pacyklového stroja sa však všemožne odťahujú. Zrejme s úmyslom, ak chceš od nás propagáciu svojej informácie – zaplať si ju u nás ako reklamu!   

    Všetky masmédiá nedávno informovali o tom, že minister hospodárstva vyjadril podporu nejakému (pochybnému) „vodíkovému projektu“, ktorý by sa mal rozbehnúť v Košiciach. Mal by zrejme trvať roky a určite by – bez úžitku - zhltol kopu z peňazí daňových poplatníkov. Lebo technické „mantinely“ a ekonomické limity tzv. „vodíkovej ekonomiky“ sú preskúmavané a (preto aj) veľmi dobre známe už desaťročia. Ani Košičania s objektívnymi problémami, súvisiacimi s tzv. „vodíkovou ekonomikou“, ako sa vraví – „nepohnú“. Ak by aj voľakde existovalo nejaké rozumné riešenie tejto otázky, osobne si myslím, že financovanie jeho hľadania presahuje okamžité ekonomické možnosti Slovenskej republiky. Napokon, sem-tam zaznamenávam v televíznych debatách skromné poznámky rôznych odborníkov, ktorí tejto téme rozumejú, zhodné s mojím názorom.

    (Tiež som nemal doteraz dôvod zmeniť názor, že minister hospodárstva mohol mať v súčasnej vláde podstatne lepšiu pozíciu a menej starostí, keby si bol dal svojho času odo mňa poradiť. Ale na to treba mať viac „hochmesu“ ako len na písanie a distribuovanie kuchárskych kníh. A teraz, pochopiteľne, tiež väčšiu výdrž - pri trpení rozmarov svojho momentálneho politického šéfa.

    Vráťme sa však z bratislavského politického „Olympu“ opäť na pevnú zem pod nohami.)

    Pri tejto príležitosti, môžem konštatovať, že u všetkých osôb, na ktoré som sa – pred akciou „Propagujúci sám vojak v poli“, aj po nej – obrátil, som sa systematicky stretával predovšetkým s hláškami typu „nemôžem vám pomôcť...“. Keď som uvažoval nad tými odpoveďami, usúdil som, že najskôr vznikali (bez rozmyslu, bez analýzy informácií, ktoré som sa snažil ich autorom poskytnúť) len na základe (možno podvedomého predpokladu, a síce) vzťahovania mojich očakávaní na vlastnú osobu. Inými slovami, že „automaticky“ vznikali na základe ich predpokladu, že ja od nich žiadam nejakú pomoc. A tá by ich mohla stáť určitú námahu. A, možno, aj nejaké konkrétne výdaje. Alebo by sa mohlo, nedajbože, ukázať, že „naleteli“... Takže radšej, pre istotu, okamžite od veci ruky preč, aby si ich ešte pritom nebodaj nevykĺbili.

    A pritom opak je pravda. – Nie ja potrebujem pomoc, ale všetci – medzi nimi napríklad novinári, rôzni (akože) klimatológovia alebo iní „pokrokári“, aj so svojimi potomkami i všetci ostatní ľudia. (Mnohí z nich žijú v blaženej nevedomosti o budúcnosti, ku ktorej globálna spoločnosť speje.) Ako som už napísal,  faktor času urobí v ekonomike, a teda aj v ich živote, svoje. Budúcnosť nebude brať na nikoho ohľady; čo len preto, že v príhodný čas sa mu nechcelo – alebo nevedel – zaujať rozumné stanovisko.

    Čo ma mrzí

    V každom z desiatich článkov so spoločným titulkom „Propagujúci sám vojak v poli (v ...)“ sa nachádzajú zábery mojej osoby – s propagačným plagátom na sebe – z miest, ktoré som za tým účelom navštívil. To len dokazuje, že nikde nebol problém stretnúť ľudí, ochotných na požiadanie ma odfotografovať mojím fotoaparátom. Ak ma fotografovali aj svojimi vlastnými fotoaparátmi, viacerých som pri tej príležitosti poprosil, či by mi dodatočne neposlali aj tie ich zábery.

    Aj to bola dopredu naplánovaná, osobitná súčasť onoho „testu“.

    Nie všetci, ale niektorí mi sľúbili, že mi prosbu splnia. Bol som si istý, že viacerí z nich tento sľub nedodržia. Išlo mi len o to, zistiť, koľkí. Ale, že ho nedodrží absolútne nikto, to som tak trochu nečakal. Predsa neboli povinní mi niečo sľúbiť, ale – keď už sľúbili...

    Najperspektívnejší moment

    Možno najperspektívnejší moment z pohľadu môjho projektu bolo náhodné stretnutie s dvomi elektrikármi, 22. septembra v Žiline, ktorí prejavili o vec najspontánnejší záujem. Obidvaja údajne pracujú v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach a jeden z nich vyhlásil, že sa „ma pokúsi s NIEKÝM skontaktovať“. Ale viac sa neozvali. Hoci sa vyhýbam domýšľaniu kde sa len dá, v tomto prípade sa celkom určite nemýlim ak predpokladám, že ich ten NIEKTO napokon uhovoril, že sa v tomto prípade stretli len s obyčajným tárajom a že mojimi tvrdeniami nie je zahodno ďalej sa vážne zaoberať. Prečo? – Lebo TEÓRIA... entropia a podobné teoretické (v tomto prípade) kecy, pred ktorých zhubnými následkami som už bol varoval, napríklad aj v článkoch [1],[2] a [3].

    Možno, že táto posledná veta „nabudí“ niektorých tzv. „havkáčov“, aby sa opäť – po dlhšom čase – ozvali. Na veci to však nič nezmení. Oni budú (prípadne) ďalej len „havkať“, a globálna situácia ľudstva sa bude deň za dňom len a len zhoršovať. Pritom teraz nemám na mysli aktuálnu koronavírusovú pandémiu, (z dejinného hľadiska) predstavujúcu len bezvýznamnú epizódku, ktorá – aj keby hneď mala potenciál zahubiť ľudstvo ako celok – je pre prírodu prakticky bezvýznamná a ako taká nepodstatná.  

    Čitatelia, ktorí ma už trochu poznajú, vedia, že k tým „teoretickým kecom“ sa ešte vrátim. Na túto „nôtu“ plánujem pokračovať v osobitných článkoch.

 

 

    Pramene:

 

[1] https://cudzis.blog.sme.sk/c/509847/nedovolme-aby-ucene-kecy-viedli-ludstvo-do-zahuby-i.html

[2] https://cudzis.blog.sme.sk/c/511083/nedovolme-aby-ucene-kecy-viedli-ludstvo-do-zahuby-ii.html

[3] https://cudzis.blog.sme.sk/c/511238/nedovolme-aby-ucene-kecy-viedli-ludstvo-do-zahuby-iii.html

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská by chcela Vianoce na slobode. Vylúčené to nie je

Rozhodnúť môže sama prokurátorka alebo na žiadosť aj súd.

Sudca Kliment sa vzdal členstva v Súdnej rade

Rozhodnutie zdôvodnil v kontexte očakávanej zmeny ústavy.


Už ste čítali?