O nebezpečestvách „učených kecov“ (tentoraz o „chaose“)

Autor: František Cudziš | 26.11.2020 o 7:58 | Karma článku: 6,62 | Prečítané:  127x

    Vo svojom ostatnom článku som načrtol, aký veľký praktický význam môže mať realizácia pacyklového stroja. Tento projekt je však celkom určite podceňovaný, a to z dôvodu aktuálne ešte stále uznávaných niektorých „učených kecov“.

    Pojem „učené kecy“ som už kedysi dávnejšie definoval. Možno nie presne tými istými slovami (nechce sa mi dohľadávať), ale v podstate takto:

    „Učené kecy“ v prírodných vedách sú (všeobecne uznávané) odborné tvrdenia, zovšeobecnené ďaleko za rámec svojej objektívnej platnosti.

    Čítankovým príkladom takého prípadu je pojem entropie v termodynamike.

    Náčrt historického vývoja niektorých termodynamických predstáv

    Termodynamika sa teoreticky prudko rozvinula v 19. storočí, vychádzajúc z praktických technických poznatkov s konštrukciou i prevádzkou prvých tepelných motorov, a síce parných strojov. Parné stroje, napriek svojej nízkej účinnosti premeny tepla na mechanickú prácu, predstavovali najvýznamnejší zdroj mechanickej energie už v časoch manifaktúrnej veľkovýroby. S pokračujúcim rozvojom priemyselnej výroby širokého sortimentu tovarov došlo k podstatnému technickému zdokonaleniu parných strojov aj k zvýšeniu ich účinnosti. Ale bolo očividné, že táto účinnosť je čímsi limitovaná, že nemôže presiahnuť určitú hodnotu. Konštruktéri si kládli otázku, prečo je to tak.

    Kompetentnú odpoveď na ňu mohli však podať len myslitelia, ktorých dnes označujeme pojmom „teoretickí fyzici“. Prvým z nich bol (technicky zameraný, inžinier) Sadi Carnot (1796 - 1832), ktorý sa prednostne zameral na otázku súvisu účinnosti tepelného motora a v ňom použitého pracovného média. Zistil, a v roku 1824 zverejnil vo svojej práci „Úvahy o hybnej sile ohňa a o strojoch vhodných na vyvinutie tejto sily“[1], že (maximálna, teoretická) účinnosť premeny tepla na mechanickú prácu nezávisí od použitého pracovného média.

    Pravda, vtedy bola fyzikálna podstata tepla ešte neznáma. Teplo sa považovalo za osobitný fenomén fyzikálnej povahy – tzv. tepelné fluidum. Pretože, v ranom i neskoršom novoveku, panovala prax označovať za príčinu rôznych (ešte) nepochopených javov rôzne fluidá – tepelné, magnetické, elektrické atď. Pochopiteľne, tvrdenia (v rovine predpokladov) o týchto fluidách, boli (svojho času) tiež len „učené kecy“. Ale, keďže stav poznania časom pokročil k správnejším predstavám, dnes má zmysel ich spomínať už len ako dobové vedecké  kuriozity.

    No fakt, že stav poznania časom pokročil, a priori ešte neznamená, že v úlohe „dobových vedeckých kuriozít“ sa ocitli všetky nezmysly. Nie. Tie, ktoré doteraz nepodstúpili úplnú previerku časom, stále figurujú v pozícii uznávaných „učených kecov“.

    Historický vývoj poznania je prirodzený proces ako každý iný. Je to pochopiteľné, a nebolo by na tom (pre vedu) ani nič tragické, keby súčasní vedátori - „učení nevedomci a nevedomí učenci“ – nepristupovali k preživším „učeným kecom“ tak bohorovne. Keby tým (v niektorých prípadoch) nebrzdili ďalší pokrok, ktorý potrebuje celá spoločnosť – predovšetkým kvôli sebe samej – a nie len teoretickí fyzici – (možno len) kvôli uspokojeniu vlastnej zvedavosti.  

    Pojem entropie a jeho kvalitatívny význam

    Veľmi dôležitú úlohu v termodynamike zohrávajú ľahko overiteľné fakty, totiž, že teplo spontánne vždy prúdi z miest s vyššou teplotou na miesta s nižšou teplotou a že, pri známych spôsoboch premeny tepelnej energie na energiu kinetickú, vždy dochádza k takým sprievodným zmenám v okolí miesta tejto premeny, ktoré znemožňujú premenu všetkého tepla (t.j. premeny tepla bezo zbytku).

    Kvalitatívne vysvetlenie javu spontánneho prúdenia tepla nebolo podané dodnes, čo je trochu zvláštne. Ale, prosím.

    Čo sa týka všeobecného faktu, že z ľubovoľného množstva určitého druhu energie možno „jednorázovo“ zmeniť na inú formu energie len určitú jeho časť, ten je – s prihliadnutím na rovnice, popisujúce základné podmienky prúdenia hmotných médií, na ktoré sú dané formy energie „naviazané“ – ľahko pochopiteľný. Ak sa však konkrétne jedná o tepelnú formu energie, tam je situácia odlišná.

    Teoretickí fyzici napokon dospeli k úsudku, že pri premene tepla na mechanickú prácu sa energia („ako taká“) síce zachováva čo do množstva – kvantity – ale „znehodnocuje sa“ čo do kvality. Proces i mieru tohto „znehodnocovania“ kvantifikuje podivuhodný fyzikálny fenomén – entropia.

    Je dosť zvláštne, že, vo všeobecnosti, nevieme stanoviť entropiu ľubovoľnej uzavretej fyzikálnej sústavy, ale len zmenu entropie, ktorá sa udeje v dôsledku teplotných zmien vo vnútri sústavy. Rovnako je zvláštne – a zároveň na pováženie – že všeobecný trend entropických zmien by mal byť (teda, ak by táto fyzikálna koncepcia bola správna) nezvratne jednosmerný. S teplotou klesajúcou k nule, entropia sústavy narastá. Už Rudolf Clausius (1822 - 1888) [2] dospel k paradoxnej predstave tzv. „tepelnej smrti vesmíru“[3].

    Hoc aj tento moment mohol – a aj mal byť! – dostatočne vážnym a výstražným signálom, že sa v príslušných úvahách kdesi stala chyba. A, že sa chyba naozaj stala, to dokazuje napríklad aj dikcia [3]: „Tepelná smrť vesmíru je zánik vesmíru vplyvom vzrastania entropie, sprevádzaného vyrovnávaním teplotných rozdielov vo vesmíre, čo v konečnom dôsledku znemožní vo vesmíre akýkoľvek pohyb.“

    Dodnes fyzici vyznávajú mantru, že „nevieme, čo je to energia...“, (napr. R.P.Feynman) ale Clausius už v roku 1865 evidentne kalkuloval so zamlčaným (chybným) predpokladom, totiž, že tepelná energia – a nie kinetická - je základnou formou energie. Nech by to však bolo akokoľvek, ak je naozaj pravda, že tepelná energia je objektívne kinetickou energiou mikropohybov vnútri ľubovoľnej hmotnej látky a teplota je len štatistickou mierou ich intenzity, vzhľadom na zákon zotrvačnosti a zákony zachovania energie i hybnosti, pohyb vo vesmíre – dokonca ani len ten relatívny – nemôže žiadnym činom zaniknúť. Teda (minimálne) záver (jedinej) vety v [3] patrí do skupiny tzv. „učených kecov“.

    Z principiálnej nemožnosti zániku pohybu síce ešte a priori nevyplýva nemožnosť „vyrovnávania teplotných rozdielov“ (myslené až na nulu, podľa tzv. absolútnej teplotnej stupnice ), ale aj tento teoretický predpoklad sa bude javiť v inom svetle, keď si uvedomíme, že medzi teplotou a množstvom tepelnej energie v danom množstve hmotnej látky, vo všeobecnosti, NEEXISTUJE priama úmera. Ak si niekto myslí opak, mýli sa.

    Mám teraz na mysli napríklad stavové zmeny. Pre ilustráciu, všimnime si stavové zmeny vody.

    Pri jednej a tej istej teplote - 0°C – sa môže voda vyskytovať v pevnom skupenstve (vo forme ľadu) aj v kvapalnom skupenstve (vo forme tekutej vody). Aby sa však mohol 1kg ľadu s teplotou 0 °C rozpustiť na 0°C teplú vodu, potrebuje prijať cca 80 kcal (= 335 kJ) tepla.

    Pri normálnom atmosférickom tlaku a jednej a tej istej teplote - 100°C – sa môže voda vyskytovať v plynnom skupenstve (vo forme vodnej pary) aj v kvapalnom skupenstve (vo forme tekutej vody). Aby však mohol 1kg vodných pár s teplotou 100 °C skondenzovať na 100°C teplú vodu, potrebuje odovzdať chladnejšiemu okoliu kondenzačné teplo cca 2260 kJ.

    Vidíme teda, že jednotlivé skupenské zmeny – bez zmeny teploty (a azda aj entropie) – sú podmienené zmenami o konkrétne množstvá energie, zodpovedajúce konkrétnym zmenám pohybu. Tak o čom „básnil“ Clausius?           

     A ako sa „básní“ o entropii dodnes! –

    Entropia je fyzikálna veličina, ktorá meria neusporiadanosť systému. Je jednou zo stavových veličín v termodynamike, no zavádza sa i v štatistickej fyzike. [4]

    Kvantitatívnou jednotkou entropie je laikovi nič nehovoriaci podiel J/K, kde „J“ (joule) je jednotkou energie, pomenovanou na počesť anglického fyzika J.P.Joula (1818 - 1889) [5] a „K“ (kelvin) je jednotkou teploty, pomenovanou na počesť Williama Thomsona (alias lorda Kelvina, 1824 – 1907)[6].

    Nameraný rozdiel teploty možno vyjadriť rovnako v stupňoch Celzia i Kelvina (∆1°C = ∆1°K), ale samotné teplotné stupnice sa líšia vzájomným posunom hodnôt, pripisovaných jednej a tej istej teplote. Platí: 0°C = - 273,16°K, 100°C = - 173,16°K. Lebo Kelvinov stupeň predstavuje jednotku teploty pre tzv. absolútnu stupnicu teploty.

    Neusporiadanosť systému

    „Druhá veta termodynamická hovorí, že entropia izolovanej sústavy s časom rastie. Keď dáme do pohára s horúcim čajom studenú lyžičku, entropia je menšia než po istom čase, kedy sa teploty čaju a lyžičky vyrovnajú. Toto si môžeme vysvetliť tým, že vnútorná energia sústavy, na začiatku prevažne sústredená v horúcom čaji, sa neskôr prerozdelila rovnomernejšie (a teda vraj neusporiadanejšie) medzi čaj a lyžičku. No a čím vyššia neusporiadanosť, tým vyššia entropia.“ [4]

    Do predmetného tvrdenia je doslova prepašovaný pojem „neusporiadanosť“, pomocou ktorého sa teoretici snažia vysvetliť fenomén entropie aj kvalitatívne, pretože určite aj ich samotných len stanovenie formálnej jednotky entropie J/K nemôže dostatočne uspokojiť. Ale – chyba lávky! Keď už – z argumentačnej núdze - sa siahlo po novom pojme, totiž neusporiadanosti, logicky sa žiada stanoviť aj „jednotku miery usporiadanosti“. Lebo, v opačnom prípade, to náramne pripomína pokus o vyháňanie čerta diablom. Dodnes však žiadna logická jednotka miery neusporiadanosti fyzikálnej sústavy nebola ustanovená.

    Filozof môže mať inú predstavu o usporiadanosti.

    Zájdime na stavbu tehlovej budovy a porovnajme dva pohľady: na postavený, ešte neomietnutý múr a na hromadu porozhadzovaných tehál v jeho okolí. Ktorý z nich vzbudzuje pocit väčšej usporiadanosti? Ja osobne by som povedal, že (s použitím olovnice) kvalitne postavený múr.

    Ale, v zmysle [4], usporiadanejšou sústavou je vraj horúci čaj (s prudšími, náhodnými pohybmi molekúl vody), do ktorého je vložená chladnejšia kovová lyžička (so zodpovedajúco pomalšími kmitmi jednotlivých atómov kovu v jej chladnejšej kovovej mriežke). Len z hľadiska akejsi bližšie nedefinovanej usporiadanosti, ťažko posúdiť, ktorý stav je usporiadanejší – s chladnejšou lyžičkou v teplejšom čaji alebo celý tento „komplet“ o rovnakej teplote.

    Jediné, čo možno súdiť naisto, je fakt, že vložením chladnejšej lyžičky do horúceho čaju vznikli podmienky pre (dočasné) spontánne prúdenie tepla. Na základe tohto objektívneho postrehu by sme mohli v súvislosti s usporiadanosťou trvať na tom, že znakom väčšej usporiadanosti systému je práve to, že dočasne umožňuje spontánny tok väčšieho množstva tepla (t.j., v konečnom dôsledku, výraznejšie prerozdelenie tepelnej energie). Znakom menšej usporiadanosti zas, že dočasne umožňuje spontánny tok menšieho množstva tepla.

    Ak si však, nebodaj, položíme aj otázku, ktorá sústava mala na počiatku väčšiu usporiadanosť, ocitneme sa opäť na pochybách. Samotný čaj bez lyžičky (naliaty, napríklad, v termoske, aby sa zabránilo úniku tepla navonok) má na počiatku najvyššiu teplotu, s akou sa tu uvažuje. To intuitívne vedie k predpokladu vysokej usporiadanosti jeho objemu, a tým aj k predpokladu jeho nižšej entropie, ktorú možno zachovať (v termoske, teoreticky) neobmedzene dlho. Na druhej strane, ak do takejto sústavy vložíme chladnejšiu lyžičku, jej usporiadanosť sa vraj ešte zvýši, teda jej entropia klesne ešte viac. No, napokon, pretože tepelná energia má možnosť samovoľne sa (z neznámej príčiny!) prerozdeliť, celková entropia sústavy vzrastie.

    O pojem entropie sa podstatnou mierou zaslúžil Ludwig Boltzman (1844 - 1906)[7], ktorý sa prvý rozhodol riešiť problémy fyzikálnych sústav s nespočetným množstvom hmotných objektov (napríklad molekúl určitého plynu v danom objeme) pomocou využitia štatistických metód. Časom sa jeho prístup vo fyzike udomácnil a dodnes je veľmi uznávaný; na môj vkus, rovno poviem – až nadmieru.  

    V úvode článku sa nachádza veta: Konštruktéri si (v súvislosti s tzv. účinnosťou – pozn. autora) kládli otázku, PREČO je to tak. Ale všetci tu spomenutí fyzici – aj ďalší, v období po Boltzmannovi - si zrejme vôbec nekládli tiež otázku, či to tak (ohľadom entropie sústavy) naozaj nevyhnutne MUSÍ alebo NEMUSÍ byť. A – ak áno, alebo nie – (znova sa mali poctivo zaujímať o dôvod) prečo?!

    Svoje „polienko do vatry termodynamiky“ priložil aj J.C.Maxwell (1831 – 1879) [8], autor známej fikcie tzv. Maxwellovho démona – pozri napr.[9], schopného narušiť platnosť druhej vety termodynamickej, ba aj realizovať perpetuum mobile. Táto problematika je bohato rozpracovaná aj vzhľadom na iné aspekty ako čisto fyzikálne.

    Ja osobne sa neviem ubrániť dojmu, že – ako veľakrát predtým – znova niečo zostalo nedopovedané. Možno sa to stalo tým, že viacerí zo spomenutých velikánov fyziky sa dožili relatívne nízkeho veku, takže nemali dosť času nazvyš, aby dumali ďalej.

    Maxwellov démon a iné súvislosti  

    Na Maxwellovom démonovi si myslitelia všímali dve prednosti (démon však nebol žena): predovšetkým jeho intelekt (schopnosť operatívne spracovávať informácie, v danom prípade informácie o pohybe a energii jednotlivých molekúl) a schopnosť – výnimočnú z fyzikálneho hľadiska – konať prácu bez trenia. A to je asi tak všetko.

    Vari naozaj? – Už nič iné, povšimnutia hodné sa v tomto bájnom výmysle nevyskytuje?

    A, veruže hej!

    Tak, ako ho predstavil Maxwell, démon posudzuje len ZOTRVAČNÉ pohyby jednotlivých molekúl v dobe medzi ich vzájomnými zrážkami, a to na kratučkej dráhe v bezprostrednej blízkosti membrány, fyzicky deliacej uvažovaný objem na dve časti. Lebo len takto môže zdarne vytriediť z pohybového chaosu dve skupiny molekúl - s nadpriemernou alebo s podpriemernou energiou, aby takto vznikol zdroj použiteľnej energie.

    Démon však nevenuje vôbec žiadnu pozornosť interakciám medzi molekulami, teda ani silám – a zákonitým súvislostiam s nimi spojenými – ktoré sa v tom chaose vyskytujú. Aj keď to rozhodne nie je úplne presné, snažím sa teraz naznačiť, že tieto interakcie môžu zohrávať v danom prípade úlohu, podobnú energiám, ktoré sa nečakané vynárajú „z deja“ pri zmenách skupenstva konkrétnych látok, ako som bol spomínal v súvislosti s entropiou vyššie. Snažím sa naznačiť, že v oných interakciách môžu pôsobiť okrem zanedbávaných síl, lebo ich považujeme pre analyzované dianie za nepodstatné, aj sily iného druhu. Sily, ktorých prítomnosť (akože) nemáme dôvod predpokladať. Ale ony – navzdory tomu – tam môžu byť, a aj sú! Ako, napríklad, tie energie spojené so zmenami skupenstva. A je to veľmi dôležitá okolnosť.

    Predbežne to neviem vysvetliť laickému čitateľovi názornejšie.

    Ale pokúsim sa dovysvetliť tieto svoje úvahy, o význame prítomnosti neuvažovaných síl v konkrétnych dejoch, aj na iných príkladoch.

    Vytekanie vody z vane alebo inej veľkej nádoby

    Uvažujme vaňu, naplnenú vodou do polovice svojho objemu. Tentoraz si nebudeme všímať teplotu vody (a sily ňou podmienené), ale spôsob, ako bude voda vytekať, keď uvoľníme zátku. Po krátkom čase sa hladina vody nad výtokovým otvorom charakteristicky prehne, voda začne viditeľne rotovať, a to čoraz rýchlejšie, až sa neraz vytvorí v strede vodného víru kanál, ktorý zaplní vzduch.

    Prečo sa vytekajúca voda správa práve takto?

    Okrem tepelnej energie (v závislosti od teploty) disponuje voda vo vani aj konkrétnym množstvom tlakovej energie ( v závislosti od výšky svojej hladiny nad dnom na začiatku vypúšťania). Táto tlaková energia sa plynule mení na kinetickú energiu vytekajúcej vody; medzi okamžitým hydrostatickým tlakom na dno a výtokovou rýchlosťou je jednoznačný vzťah.

    Aby sa mohla tlaková energia vody meniť na jej kinetickú energiu, na to treba pôsobenie konkrétnych síl, ale s tým nie je problém, pretože potrebné sily sú v objeme vody prítomné v každom okamihu. Ibaže, ako hladina vody vo vani klesá, klesá aj hydrostatický tlak na dno. Sily, prítomné vo vode, sú čoraz menšie, lebo sú (predpokladajme) viac-menej priamo úmerné hydrostatickému tlaku v danom mieste. Ale aj tak musia vždy splniť svoju úlohu – premieňať určité množstvo tlakovej energie na rovnaké množstvo energie v kinetickej forme, podmienené (klesajúcou) výtokovou rýchlosťou.

    Aby menšia sila mohla vykonať rovnako veľkú prácu ako väčšia sila, potrebuje pôsobiť na dlhšej dráhe. Ak teda, na začiatku vypúšťania vane, prvá voda vyrazí z výtoku rýchlejšie ako voda ku koncu vypúšťania, je to preto, že ju urýchlilo pôsobenie väčšieho hydrostatického tlaku – a to, trebárs aj na (najkratšej) dráhe po kolmici od hladiny k výtoku. Ale ku koncu vypúšťania vane sa fyzikálna situácia rapídne mení. Hydrostatický tlak poklesol, aj úsek kolmice od hladiny k výtoku sa skrátil. Pôsobenie menších síl nedokáže dodať vode - na zmienenej najkratšej dráhe – zodpovedajúcu výtokovú rýchlosť. Prirodzeným riešením situácie preto je – vírový pohyb vody, t.j. jej postupne zrýchľovaný pohyb po zakrivenej dráhe.

    Chladnutie vody

    Druhý príklad, ktorým chcem ilustrovať záverečné tvrdenia vyplývajúce z mojich úvah, je priebeh chladnutia bežnej kvapaliny – najčastejšie vody – v tepelne neizolovanej nádobe. 

    Povedzme, že máme dva rovnaké poháre. Najprv naplňme len ten prvý, napríklad čajom o teplote 40°C, a nechajme čaj voľne chladnúť. Nech vychladne na izbovú teplotu za čas 10  minút. Potom naplňme aj druhý pohár, a to rovnakým množstvom čaju, ale tentoraz o teplote 60°C, a tiež ho nechajme voľne vychladnúť na izbovú teplotu.

    Ako asi prebieha toto druhé chladnutie?

    Teoreticky ho môžeme rozdeliť na dve časové etapy. Prvá etapa predstavuje chladnutie čaju z teploty 60°C na teplotu 40°C; nech prebehne počas šiestich minút. Druhá etapa potom predstavuje chladnutie čaju z teploty 40°C na teplotu 20°C a – na základe pozorovania chladnutia čaju v prvom pohári – môžeme intuitívne predpokladať, že potrvá rovnako 10 minút. No v skutočnosti môže trvať, napríklad, len osem a pol minúty! Ako je to možné?

    Na príčine tohto omylu môžu byť naše dva intuitívne predpoklady. Totiž, že (minimálne v tomto prípade) je vzťah medzi teplotou čaju a jeho entropiou daný jednoznačne: ako teplota čaju klesá, jeho entropia zodpovedajúco rastie. A tiež, že zmeny tohto stavu – hoci závisia od zmeny konkrétnej teploty – prebiehajú všetky rovnako, akoby boli jednoznačnou funkciou teploty. Inými slovami, predpokladáme, že čaj o teplote 60°C má najmenšiu entropiu, čaj o teplote 40°C má entropiu síce väčšiu, ale rovnako veľkú v obidvoch prípadoch chladnutia, a čaj o teplote 20°C má najväčšiu entropiu, tiež rovnako veľkú v obidvoch prípadoch chladnutia.

    Predpoklad, že entropia čaju o rovnakej teplote je rovnako veľká, je chybný.  

    Pri chladnutí čaju o teplote 60°C na teplotu okolia (20°C) sa najprv uplatňuje najväčší teplotný gradient, preto sa čaj spočiatku ochladzuje relatívne rýchlo. S klesajúcou hodnotou gradientu sa ochladzuje čoraz pomalšie. A na chladnutí sa súčasne podieľajú dva rôzne procesy: vyparovanie molekúl vody z hladiny čaju a sálanie tepla do okolia cez steny pohárov.

    Skupenské teplo vyparovania vody je značné (cca 2260 kJ/kg), preto aj nepatrný úbytok z vody spôsobí pomerne veľký úbytok vnútornej energie čaju. Dovolím si tvrdiť, že práve z tohto dôvodu bude rozdelenie vnútornej energie čaju (energie jednotlivých molekúl vody v čaji) v obidvoch pohároch rôzne, a to pri každej teplote čaju v intervale (40°C, 20°C).

    Každá molekula vody potrebuje na vyparenie sa z objemu ostatnej vody alikvotnú časť energie 2678 kJ/kg, ktorá zodpovedá súčtu energie varu vody a energie potrebnej na skupenskú zmenu z kvapaliny na paru. Pritom ani jeden z čajov zďaleka nedosahoval teplotu varu 100°C. Odkiaľ teda čerpali jednotlivé molekuly vody energiu, potrebnú na vyparenie sa z hladiny čaju?         

    Nepoznám rozumnejší spôsob vysvetlenia tohto javu, ako predpokladať, že pri interakciách medzi molekulami (môžu byť aj medzi viacerými súčasne) v čaji dochádza k prípadom, že niektorá z nich získa onú potrebnú energiu na úkor ostatných. Okrem toho môžu byť „v hre“ aj ďalšie energie a im zodpovedajúce sily, reálne prítomné vo vode, resp. v čaji. Mám na mysli (povedzme) potenciálnu energiu a sily, prislúchajúce tzv. „vodíkovým mostíkom“ medzi jednotlivými molekulami vody.

    Ukazuje sa teda, že interakcie medzi jednotlivými molekulami samotné majú schopnosť prerozdeľovania im prislúchajúcich energií a že na vznik väčšieho kvanta kinetickej energie v chaose bezpočtu menších kvánt nie je Maxwellov démon vôbec potrebný. Tie väčšie kvantá, vznikajúce akoby z ničoho, pripomínajú množstvá energie, ktorých potreba (alebo reálna prítomnosť) sa tiež nečakane prejavuje pri fázových prechodoch (skupenských premenách). 

    Aj boltzmannovský štatistický prístup k podobným dejom je jednostranný, nezohľadňujúci všetky fyzikálne aspekty. Už preto nemožno mať bezhraničnú dôveru ani k prezentácii významu entropie, a tiež k na nej založeným zovšeobecneniam, ďaleko presahujúcim hranice ich reálnej platnosti. Že túto okolnosť naznačujú aj viaceré paradoxy, o tom som sa už zmienil.

    V konečnom dôsledku, všetky podstatné chyby a nedokonalosti „entropickej teórie“ predstavujú už – ako „učené kecy“ - dlhé desaťročia (zbytočnú) vážnu prekážku pre niektoré seriózne vedecké skúmania, ktorých výsledky môžu predstavovať významný prínos pre ďalší pokrok vedy a techniky.

    Hoci som zvolil formuláciu (že) „môžu...“, v skutočnosti môžem predoslať, že „niektoré vedecké skúmania“ sa už aj uskutočnili a priniesli významné výsledky pre pokrok vedy a techniky. Ale o tom až v pokračovaní článku.    

    Pokračovanie.

 

            Pramene:

 

[1] https://sk.wikipedia.org/wiki/Nicolas_Léonard_Sadi_Carnot

[2] https://sk.wikipedia.org/wiki/Rudolf_Clausius

[3] https://sk.wikipedia.org/wiki/Tepelná_smrť_vesmíru

[4] https://sk.wikipedia.org/wiki/Entropia

[5] https://sk.wikipedia.org/wiki/James_Prescott_Joule

[6] https://sk.wikipedia.org/wiki/William_Thomson

[7] https://sk.wikipedia.org/wiki/Ludwig_Boltzmann

[8] https://sk.wikipedia.org/wiki/James_Clerk_Maxwell

[9] http://www.quantum.physics.sk/rcqi/docs/popular/quark_maxwell_demon.pdf

 

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: V očkovaní je chaos, každý si robí po svojom

Ako vyzerá vakcinácia na Slovensku.

Komentár Petra Schutza

Keď vedenie štátu mentálne nestíha

Riziko, že "kontinuálny skríning" situáciu zhorší, nie je zanedbateľné.


Už ste čítali?