O prvej slovensko-českej účastinárskej spoločnosti FATRA v Banskej Bystrici, 2/2

Autor: František Cudziš | 6.1.2021 o 9:32 | Karma článku: 5,69 | Prečítané:  177x

 Pokračuje čítanie o Fatre. O úsilí – úpornom a „dobrodružnom“ – zachovať najlepšie predpoklady pre pokračovanie v započatom diele v povojnových, mierových časoch. História akoby sa opakovala. Pripomína tak trochu covidový dnešok.

    Tridsiate roky, druhá svetová vojna, SNP a obdobie od znárodnenia

    O činnosti Fatry sa zachovali záznamy od obchodného roku 1926/27. Z nich vidieť, že sa závod usiloval dostať len maliny, prípadne aj čučoriedky a černice. Iné lesné plodiny nespracovával. Malinový sukus exportoval do Maďarska, Nemecka, Švajčiarska, Rakúska. Pri svojej známej finančnej závislosti od úveru nemohol stupňovať zber ani v priaznivých rokoch, len ke´d mal svoj sukus buď spracovaný na malinovú šťavu, alebo predaný. Čučoriedky a černice kupoval výlučne na ovocné vína. Z jabĺk robil ovocné vína a drene na marmeládu, zo slivák lekvár a destilát, neskoršie kupoval aj borievky na borovičku. Ríbezlí bolo v tých časoch v oblasti Fatry málo, po väčšie množstvá bolo treba chodiť do okolia Bratislavy a Pezinka. Pestovanie ríbezlí, najmä čiernych, sa začalo v oblasti Fatry po roku 1945.

    Priaznivé podmienky pre ovocinárstvo, dané klímou a pobádaním zo strany úradov za Rakúsko-Uhorska, záujem pestovateľov o ušľachtilé druhy ovocia a rozšírenie znalostí o jeho pestovaní vyniesli dostatok ovocia na priemyselné spracovanie (odhliadnuc od faktu, že sa u nás konzumuje málo ovocia na osobu). Tvrdé zimy v rokoch 1927 a 1929 však prognózu zmenili. Vymrzli desaťtisíce jabloní, najmä však bystrických slivák. O nahradenie vymrznutých množstiev sa účinne nestarali žiadne inštitúcie, vymrzli aj škôlky. V neskorších rokoch sa objavil červ San José, pre ktorého bolo treba poničiť aj veľké škôlky. Tak nepriazeň okolností prevrátila bilanciu ovocia. Postupom času sa rozmnožili aj závody spracúvajúce ovocie a dnes už musíme veľké množstvá ovocia dovážať.

    Spolu so zlepšovaním obchodov Fatry stúpal aj výkup ovocia asi od r. 1934, s výnimkou r. 1938, kedy pre mobilizáciu Fatra vôbec nevykupovala.

    Obchodné tržby Fatry, handicapované úverovou politikou a opatrníctvom správy, sa udržovali medzi 5 - 6 miliónmi Kčs; v krízových rokoch upadli, najnižšie v r. 1933, odkedy potom začali trvale stúpať. Rovnako podiel hrubého zisku z tržieb po počiatočných ťažkostiach v prvých rokoch existencie závodu stúpal a pohyboval sa medzi 13 - 14 %, s výnimkou r. 1943, kedy bol 15,59 %. Pokles v r. 1944 zavinila stagnácia obchodov počas okupácie a vojnové straty. Prudký rast podielu hrubého zisku z tržieb v rokoch 1945 - 47 spôsobila okolnosť, že od r. 1945 už nebolo možné mimoriadne amortizovať nové reality a stroje.

    Z vývoja stavu zásob hotových výrobkov možno zistiť, že od založenia závodu do r. 1939 sa stav pohyboval prevažne pod 500 000,-Kčs, v r. 1939 stúpol na viac ako dvojnásobok a potom už rapídne stúpal, s výnimkou r. 1944, čo je vzhľadom na prítomnosť okupantov samozrejmé. V r. 1940 bol prokurista ( štatutárny zástupca – pozn. autora) Ján Hadraba menovaný obchodným správcom Fatry, Ing. Boris Zinovjev technickým správcom a vedúci účtovník Jozef Maholányi dostal prokúru. Počnúc r. 1939 zmenila banka svoju úverovú prax voči Fatre, kryla úverom všetky jej potreby, a tak dostatok prostriedkov sa okamžite ukázal na rozvoji výroby a obchodov Fatry.

    Obdobie druhej svetovej vojny však prinieslo hneď aj rad obmedzení a bŕzd pre voľný rast výroby. Bol zavedený prídel liehu a cukru, čo rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo liehovinársku výrobu ako aj výrobu marmelád a lekvárov. Lístkový systém a obmedzený prídel potravín, ktorých začalo byť málo, doliehal na pracovníkov nepriaznivo už v r. 1941. V záujme zlepšenia ich výživy Fatra ako prvý závod v Banskej Bystrici zariadila od 14.1.1942 tzv. robotnícku kuchyňu, v ktorej sa stravovali takmer všetci pracovníci a platili za normálny obed 1,-Kčs. Ostatné náklady niesol závod, pričom od stravníkov potravinové lístky nežiadal.

    Zákon č. 307/40 a č. 136/42 ako aj vyhláška ministerstva financií 33000/38/III/8 dávali možnosť pri výmene stroja za nový odpísať 100 % hodnoty, pri nákupe nových strojov a výstavbe nových prevádzkových budov odpísať 50 % nadobúdacej ceny a odpočítať tieto nákladové položky od daňového základu. Závod túto výhodu využil pri výstavbe prízemného skladu s pivnicou v r. 1941, pri stavbe administratívnej budovy s pivnicou, stavbe garáží, novej vlečky v r. 1943, stavbe protileteckého krytu (pivníc) v r. 1944, nákupe a výmene nákladných áut za nové, ležiackych sudov a strojového zariadenia.

    8. júna 1942 bol zvolený za predsedu správy Cyril Bodický, riaditeľ Stredoslovenskej banky Banská Bystrica, ktorý venoval svoj záujem zveľadeniu Fatry. Jeho iniciatíve možno ďakovať za všetky významnejšie investičné prírastky počas jeho trojročného pôsobenia vo funkcii predsedu. Za druhej svetovej vojny Fatra nezmenila charakter svojich obchodov, neusilovala sa stať dodávateľom armády, súťažiť o prídely surovín. Zasiahli ju skôr obmedzenia, medzi iným rôzne dopravné nedostatky (málo pneumatík, absentovanie vozidiel).

    Už dávno pred jeseňou 1944 mali vedúci pracovníci Fatry styky s partizánmi a ilegálnymi pracovníkmi pripravujúcimi povstanie. Ilegálni pracovníci už pred povstaním viackrát prepravili náklady potravín zo závodu do hôr pre partizánov. Počiatkom augusta 1944, keď sa ukázala potreba rýchlo zorganizovať prísun zbraní, streliva a potravín pre partizánske jednotky zo skladov armády, dopravné prostriedky a pracovníci závodu sa tejto akcie zúčastnili. Najmä mladí boli k dispozícii celé dni a noci. Dňa 29. augusta 1944 pri partizánskom obsadení Banskej Bystrice jednu skupinu partizánov viezol fatranský nákladniak s mladým šoférom Jožkom Filipikom. Počas povstania odišli k partizánom ako prví zo závodu robotník Ondrej Veselovský a účtovník Alexander Mistrík, počas okupácie Ján Grniak. Cez povstanie závod pracoval na výrobe potravín pre vojsko a partizánov. Všetci pracovníci závodu mali k povstaniu nepodkupný kladný postoj a v tom postoji vytrvali aj počas okupácie.

    Tak sa závod a jeho pracovníci dožili smutného dňa 26. októbra 1944, kedy Banská Bystrica padla do rúk nemeckých jednotiek. Vedúci pracovníci Fatry evakuovali na dediny z obavy, že ich Nemci pre spoluprácu s partizánmi zatknú. V závode zostal predseda správy Cyril Bodický s niekoľkými robotníkmi. Jeho taktickému konaniu možno ďakovať, že závod pri ústupe našich vojsk a v prvých dňoch okupácie neutrpel vážnejšie škody. Pár hodín pred príchodom Nemcov sa neznáme osoby pokúsili v závode „pogazdovať“, ale prítomným robotníkom a úradníkom sa podarilo zabrániť vážnejším škodám. Tvrdenie generála Přikryla o tom, že Fatra volala vojakov k pitkám, je preto nepravdivé, ktosi ho informoval nesprávne.

    Predseda správy Cyril Bodický zavolal späť z Podkoníc prokuristu J. Maholányiho, lebo Nemci vyhlásili, že závod bez vedenia prepadá ako vojnová korisť. Ostatní vedúci sa skrývali ďalej. 30. októbra 1944 začal Maholányi ukrývať zásoby. S ním bývalo v továrni aj niekoľko robotníkov. Nemci chodili do závodu najradšej v noci. Hoci pracovníci zachytili každú takú návštevu, sotva by sa im bolo podarilo zamedziť, aby sa tam neusadila niektorá jednotka a postupne ho nevykradla, keby sami Nemci neboli dali do závodu stráž, pozostávajúcu zo štyroch mužov SS, neskoršie z dvoch poľných žandárov. Hneď po 1. novembri 1944 pracovníci závodu zakopali v záhrade destiláty a sudy s liehom, ako aj prevažnú časť zásob liehovín. Cukor skryli do ležiackych sudov, drene, sukusy, ovocné vína, ktorých bolo veľa, ostali na mieste. Všetko sa zachovalo aj pri prechode frontu. Banka poslala do závodu svojho pracovníka Gustáva Slivku, lebo Maholányi bol sám a títo dvaja potom za pomoci osadenstva previedli závod cez najhoršie časy. Za pomoci stráže bol znemožnený aj pokus esesáckej tankovej jednotky obsadiť závod ako dielňu na opravu tankov. Nemcom sa páčil rozsiahly závod, veľké garáže, sklad súčiastok. Prítomnosť stráže využili vedúci pracovníci na to, aby v závode, ktorému takto nehrozili náhle prehliadky, skrývali ilegálnych pracovníkov. Po naviazaní kontaktov s veliteľmi partizánskych jednotiek sa závod zapojil do zásobovania partizánov a ilegálnych pracovníkov tak, že svojimi vozidlami pozbieral múku z pekární, doplnil náklad svojimi výrobkami a cukrom a zaviezol do Podkoníc. Prostredníctvom spojok sa doručovali lieky, teplá bielizeň, deky, obuv, ale aj finančné prostriedky, ktoré na ich podporu prišli aj od iných podnikov.

    V decembri 1944 zabavil armádny intendant 8. armády výrobuFatry pre Nemcov, ale po vyjednávaní uvoľnil časť produkcie pre starých zákazníkov Fatry. Toto dalo závodu príležitosť jazdiť aj na dediny, a tak viac ako štyri pätiny produkcie marmelády a lekvárov išlo aj s iným užitočným nákladom do horských dedín. Styky s veliteľmi partizánskych skupín v horských dedinách udržovali často s nasadením života robotníčky Fatry Margita Donovalová, Anna Holotová, Júlia Valentová a Beta Klimentová. Dochádzka partizánskych spojok bola taká častá, že bola vlastne verejným tajomstvom, a hoci ich poznal celý závod, zradcov nebolo. V organizovaní autozásielok do podkonického družstva splnil svoju úlohu dobre expedient závodu Jozef Očenáš.

    Skrývanie a maskovanie zásob a strojov pokračovalo po celých päť mesiacov okupácie. Keď však Nemci pristavili vagóny a dodali aj vojakov na evakuáciu zásob a demontáž továrne, pracovníci našli spôsob, ako dokončiť ukrytie a maskovanie všetkých strojov a zariadení. Debnár Ján Šajdák tak šikovne maskoval sukusy v ležiackych sudoch vložením inej nádoby do otvoru, že nemecký odborník nezistil v nich ani cukor ani sukusy, a vyhlásil, že „tú brečku môžu vypiť aj Rusi“. Jediný evakuovaný vagón bol nasmerovaný do Cukrovaru Trnava, kde ho po fronte aj našli. Na skrývaní zásob, strojov a zariadenia sa zúčastnilo takmer celé osadenstvo počas piatich mesiacov okupácie, najintenzívnejšie však - okrem už menovaných - Očenáš, Verný, Remeník, Mikloško, Trcka, Kapusta, Šajdák, Tomášik, Kohút, Bušovský, Bíreš, Solivajs, Vigaš, Balážová, Gallová, Kmeťová, Badínsky, Viazanica a Hrončok.

    Nemci si zvykli odvliecť každého práceschopného muža. Preto sa takmer všetci mužskí zamestnanci zdržovali v závode a nie doma. V závode boli úkryty a možnosť stravovania. Žiaden mužský pracovník závodu nebol odvlečený. Pracovníci vedeli, kam patria, plne chápali význam povstania pre národ a konali bez váhania a ohľadu na svoju bezpečnosť každú svoju povinnosť. Závod nevedel, aká situácia vznikne na konci povstania, preto vyplatil svojim zamestnancom dopredu trojmesačnú mzdu, aby nezostali bez prostriedkov. Mohli ostať doma, ale napriek tomu takmer bez výnimky prichádzali ďalej do práce, pripravení priniesť pre závod akúkoľvek potrebnú obetu.

    V posledné dni nemeckej okupácie bola rozbombardovaná vlečka závodu, odpadový kanál, potom dostala zásah administratívna budova a bol rozbitý asfaltový dvor. Keď pri prechode frontu boli Nemci vytlačení z Banskej Bystrice, ostreľovali ešte mínami zadný dvor a Maďari delostrelecky zasiahli lisovňu. Veľké škody nevznikli, na životoch žiadne, hoci sa v závode schovávali nielen pracovníci so svojimi rodinami, ale aj obyvatelia susedných domov.

    Závod oslobodili v ranných hodinách 25. marca 1945 vojská Červenej armády.

    Za pomoc poskytovanú partizánom a ilegálnym pracovníkom vyznamenala závod Slovenská národná rada pamätnou medailou SNP III. stupňa.

    Pracovníkom závodu sa podarilo skryť  a zachrániť cez front všetky nákladné vozidlá závodu. Po obnovení československej armády jej všetky odovzdal, aby mohla z hôr zachraňovať svoj vlastný autopark, vyvezený tam na konci povstania. Naspäť sa vrátili neupotrebiteľné vozidlá a stojac pred kampaňou bolo potrebné riešiť situáciu s námahou a za pomoci trofejných a vozidiel UNRRA.

    Po fronte mal závod k dispozícii takéto zásoby:

    Drene na výrobu osem vagónov marmelády, sukusy na výrobu pätnásť vagónov ovocných štiav, desať vagónov ríbezľového vína, päť vagónov cukru, destiláty, koncentráty a tresti na výrobu pätnásť vagónov liehovín a likérov, po pridelení liehu a cukru. Zachovalo sa celé zariadenie varne marmelád, likérky, pálenice, lisovne ovocia, aj šesťdesiat vagónov čierneho uhlia. Zachované hotové výrobky boli hneď po fronte vojenskými jednotkami vykúpené a odvezené.

    V novembri 1945 bol Ján Hadraba menovaný obchodným, Ing. Boris Zinovjev technickým a Jozef Maholányi administratívnym riaditeľom.

    Povojnové roky 1946-48 boli najúspešnejšími v celej histórii Fatry, slov. ovoc. úč. spol. Svoj pôvodný plán vyrábať nealkoholické ovocné šťavy a mušty, cidry, nízkostupňové ovocné likéry, ľahké šumivé ovocné vína začala Fatra uskutočňovať teraz. Ján Hadraba na impulz správy vykonal v r. 1947 trojtýždňovú študijnú cestu po Švajčiarsku, aby získal skúsenosti okolo výroby nealkoholických ovocných štiav, našiel dodávateľov strojného zariadenia a nadviazal kontakty pre možný export fatranského malinového sukusu a ovocných destilátov.

    Fatra si v r. 1947 objednala automatizovaný nehrdzavejúci lis na ovocie zn. Bucher-Guyer za 87 000 švajčiarskych frankov, ale kým dostala dovozné povolenie a prídel valút, uplynul rok. Hoci v tej dobe navštívila závod aj ministerka výživy Ing. Jankovcová a sľúbila dodať za štátne prostriedky pre zamýšľanú a vládou forsírovanú výrobu nealkoholických muštov moderné švajčiarske pretlakové nehrdzavejúce tanky s armatúrou, Fatra sa podpory svojho snaženia nedočkala a dovezené tanky sa do Fatry nedostali.

    Znárodnenie a splynutie banskobystrických likérok

    Koncom februára 1948 urobila nová vláda bez meškania rázne politické i hospodárske opatrenia. Priemyselné závody boli dané pod národnú správu, moc bývalých majiteľov nad riadením hospodárstva prestala. Likérky Fatra, Steiner a Löwy a Perla sa dostali pod kumulatívnu národnú správu, ktorej vedúcim bol Imrich Beník. Toto rozhodnutie však bolo hneď pozmenené výmerom Povereníctva výživy č. 411.087/48-IV/22 z 13. marca 1948, podľa ktorého sa národným správcom Fatry stal arch. Július Paulis. Splnomocnencom národnej správy vo Fatre sa stal Jozef Maholányi. V tom čase bol Ján Hadraba už pracovníkom Slovenského nápojového priemyslu, oblastného riaditeľstva v Bratislave, a do Fatry sa vrátil až v r. 1950 po reorganizácii oblasti.

    Dňom 24. decembra 1948 vyšla vyhláška ministerstva výživy č. 3449/48 Úř.l., podľa ktorej bola Fatra začlenená do Stredoslovenského kvasného priemyslu, n. p. Trenčín, spolu s firmou Steiner a Löwy a Perlou, ako aj ovocinárskou výrobňou Karpatie Prievidza v Krupine, s ktorými utvorila pobočný závod SKP, n. p. Trenčín pre Banskú Bystricu.

    Do znárodnenia bolo na Slovensku 229 likérok a 70 páleníc, v Čechách a na Morave 514 likérok a 7 páleníc. Ich znárodnením sa dostal do celospoločenského vlastníctva zdroj súkromných ziskov. Tento priemysel bolo možné účelne zreorganizovať, špecializovať a výrobu liehovín aj vhodne regulovať. Najdôležitejšiu surovinu likérok lieh obhospodarovala za Rakúsko-Uhorska súkromná firma „Liehová spoločnosť“ s centrálou vo Viedni a filiálkou v Prahe. Táto filiálka sa po r. 1918 osamostatnila a hospodárenie s liehom prevzal štát. V r. 1924 však štát odovzdal obhospodarovanie liehu súkromnej spoločnosti Čs. liehová spoločnosť pre speňaženie liehu, ktorá fungovala do 1. marca 1946. Odvtedy hospodáril s liehom Čs. liehový monopol, zriadený zákonom č. 30/46 z 28. 2. 1946.

    V r. 1914 bolo na Slovensku 26 likérok, v r. 1922 už 70, v r. 1930 ich už bolo 114 a v r. 1940 celkom 146. Po druhej svetovej vojne ich počet vzrástol na 229. Tento priemysel sa teda rozpadal na veľký počet malých živností, pričom trpela kvalita výrobkov a morálka živnostenského podnikania. Takýto nezdravý vývoj zastavili februárové udalosti a znárodňovací proces v nápojovom priemysle. Po znárodnení sa liehovinová výroba sústredila do 15 závodov, začlenených do troch podnikov. Prestala nekalá súťaž za peniaze spotrebiteľa. Rozmáhanie sa alkoholizmu dobre charakterizuje napr. pohyb spotreby liehu v likérkach na Slovensku v rokoch súkromného podnikania a skutočnosť, že sa po znárodnení a koncentrácii výroby do 15 likérok zmenšila aj výroba. Takto bolo znárodnenie okrem iného aj krokom proti alkoholizmu. O tom svedčí toto porovnanie. -

    Slovenské likérky dostali takýto prídel liehu:

    Dve likérky, ktoré splynuli s Fatrou, patrili medzi významnejšie. Likérka Steiner a Löwy bola založená v r. 1873 pod firmou Ármin Strompf. V r. 1895 dostala povolenie vyrábať všetky likéry a pokračovala pod názvom Rudolf Strompf a Izidor Steiner, v r. 1904 pod názvom Izidor Steiner a Ármin Löwy. Neskoršie sa stala účastinárskou spoločnosťou a zmenila názov na Steiner a Löwy. Bola známa dobrou kvalitou svojich výrobkov. Vyrábala chýrne likéry a bol to podnik na zdravých základoch. Druhá likérka, Perla, odvodzuje svoj pôvod od najstaršej rakúsko-uhorskej likérky, založenej v Budapešti medzi r. 1860 - 1870, pod názvom „Elsö magyar kir. gyümölcslepárló és konyakgyár, cs. és. k. udvari szállító“ (Prvá maďarská kráľovská destilácia ovocia a továreň na koňak, c. k. dvorný dodávateľ). Jej majitelia založili v r. 1884 filiálnu výrobu v Banskej Bystrici, známu pod názvom Jozef Löwy a spol., Banská Bystrica, továreň na likéry. Od vdovy po majiteľovi ju vzala do prenájmu v r. 1917 Tatra banka, filiálka Banská Bystrica, za ročné nájomné 100 000 K a viedla ju do r. 1929, kedy odovzdala prevádzku novým majiteľom Fischerovi a Munkovi. Títo ju viedli ďalej už pod názvom Perla. V r. 1939 emigrovali do Palestíny a majiteľom sa stal až do znárodnenia Ondrej Nutter. Počiatkom storočia to bol čulý podnik, založil medziiným výrobu drevitej vlny a vyrábal ju na tri zmeny. Ešte v r. 1927 mal podnik 180 zamestnancov, potom začal upadať. Perla mala priemerne 60 zamestnancov, po zavedení národnej správy menej, k dátumu začlenenia ma 10 úradníkov a 20 robotníkov. Steiner a Löwy mali priemerne 80 pracovníkov, k dátumu začlenenia mali 13 úradníkov a 38 robotníkov. Fatra mala k dátumu začlenenia 19 úradníkov a 72 robotníkov.

    Výrobňa marmelád, drení, ovocných sukusov a štiav v Krupine, odčlenená v r. 1948 od Karpatie, n. p. , Prievidza do Stredoslovenského kvasného priemyslu, n. p., Trenčín a pririeknutá ako prevádzka závodu Banská Bystrica, vznikla z úmyslu niekoľkých podnikavých a zárobkuchtivých jednotlivcov na zužitkovanie ovocného bohatstva okolia Krupiny. Založili družstvo „Vitam“, ktoré začalo pracovať v provizórnych drevených budovách. V r. 1943, keď sa oň ako kupec zaujímala Fatra, živnostenské oprávnenie mal p. Žuffa z Ružomberka a zásoby patrili firme Nosowsky, Bratislava. Družstvo zrejme zápasilo s nedostatkom kapitálu a znárodnenie ho zastihlo v počiatočnej fáze vývoja. Závod Banská Bystrica určil svojej krupinskej výrobni po začlenení ako výrobný program výrobu ovocných nealkoholických muštov, prechodne výrobu kompótov, neskoršie výrobu ovocných vín. Seriózna výstavba Krupiny sa začala po začlenení a neskôr logicky nasledovali významné úspechy v kvalite aj kvantite produkcie.

    Po zriadení banskobystrického závodu trenčianskeho podniku sa organizovala výroba prevažne okolo Fatry, jej vlastných výrobných priestorov, kde bolo dosť miesta na rast budov aj výroby. Výrobňa Steiner a Löwy bola vtesnaná do úzkeho priestoru bez perspektívy rozvoja. Pamätihodnosťou tejto výrobne je dvojposchodová obytná budova s pivnicami, priečelím na námestie SNP, ktorá bola postavená v 15. storočí.

    Koncentrácia výroby liehovín do znárodneného závodu umožnila skok v zvyšovaní produktivity práce, vyspelejšiu technológiu a odbornosť všetkých výrob a dosahovanie lepších hospodárskych výsledkov. 

    V r. 1949 sa stal riaditeľom závodu Imrich Beník, od 1.1.1950 viedol závod výrobný námestník Ing. B. Matzinger, od 1.3.1951 Jozef Maholányi. Od 1.1.1952 podľa novej reorganizácie bol založený nový národný podnik Fatra so základným závodom v Banskej Bystrici, prevádzkarňou v Krupine a s pobočnými závodmi v Rimavskej Sobote a v Lučenci. Riaditeľom nového národného podniku sa stal Ján Kubač.

    Po jednom roku činnosti bol tento národný podnik znovu reorganizovaný a dňom 1.1.1953 boli z neho odčlenené závody Rimavská Sobota a Lučenec. Od 1. januára 1953 sa stal riaditeľom Fatry, n.p., Banská Bystrica Samuel Demian. V rokoch 1949-51 sa sortiment výroby v závode Banská Bystrica ešte nemenil. Upevňovala a budovala sa liehovinárska výroba, ktorej v r. 1952 mal základný závod vyrobiť 14 500 hl a to isté množstvo uložil v pláne výroby aj svojmu pobočnému závodu v Lučenci. Od tej doby mala vždy liehovinárska výroba prevahu. Výrobu nealkoholických muštov - svojho času jedinú na Slovensku - umiestnil závod vo svojej prevádzkarni v Krupine a postupne ju doplňoval inými výrobnými druhmi.

    Porovnanie výroby pred a po znárodnení nie je dosť možné, pretože údaje o množstvách nie sú k dispozícii, ani dvojročnica a prvá päťročnica nemali rovnaké ukazovatele. Isté však je, že znárodnený závod po koncentrácii výroby, technického zariadenia a strojov ako aj kádrov podstatne zdvihol produktivitu práce, kvantitu aj kvalitu výroby.

    Situácia po r. 1955

    Obraz ďalšieho vývoja podniku Fatra (od 1.júla 1960 závodu Slovenských konzervární a liehovarov) dokumentuje rast hrubej výroby a výroby tovaru.

    Podnik Fatra v Banskej Bystrici vznikol 1.januára 1952. Jeho utvorenie bolo motivované reorganizáciou potravinárskych a poľnohospodárskych podnikov.

    Národný podnik Fatra bol organizačne podriadený Povereníctvu potravinárskeho priemyslu, Hlavnej správe V v Bratislave. Organizačné členenie bolo takéto:

■ základný závod v Banskej Bystrici so samostatnou prevádzkou v Krupine,

■ pobočný závod v Lučenci,

■ pobočný závod v Rimavskej Sobote s prevádzkou v Poltári.

            Výrobne základné závody v Banskej Bystrici tvorili tieto prevádzky:

■ výroba liehovín, pálenica, výroba sirupov a lisovňa v Banskej Bystrici, Horné predmestie 22,

■ výroba ovocných muštov a ovocných vín, lisovňa a egalizačná stanica v Banskej Bystrici, námestie SNP 5,

■ octáreň v Banskej Bystrici,

■ octáreň v Banskej Štiavnici.

    Podnik sa v rokoch 1952 - 1955 sústavne upevňoval organizačne i ekonomicky. So zreteľom na stále stúpajúci záujem o výrobky tohto podniku rozširoval sa sortiment výrobkov. Porovnajme prudký rast výroby v nasledujúcich pätnástich rokoch:

    Výroba octu bola v r. 1959 premiestnená do závodu v Lučenci. Od r. 1969 sa celá výroba octu v Stredoslovenskom kraji sústreďovala do Liptovského Mikuláša, kde bola v r. 1970 odovzdaná do užívania nová octáreň, vybudovaná s nákladom päť miliónov korún.

    S neustálym rozširovaním závodu sa postupne menila aj sortimentná skladba výrobkov. Kým v r. 1955 bola výroba orientovaná prevažne na výrobu liehovín a octu, v r. 1960 sa značne rozšírila výroba sirupov, vín, muštov, štiav atď.

    V r. 1955 sa v podniku Fatra v Banskej Bystrici vyrábalo 37 rôznych druhov liehovín. Išlo väčšinou o kvalitné a populárne značkové liehoviny, ktoré mali veľmi úspešný odbyt do celej republiky. Vyrábalo sa tu napr. 101 hl hruškového likéru, 40 hl  marhuľového likéru a 60 hl nektáru (malinový, černicový, čučoriedkový a čerešňový). Vyrobilo sa tiež 300 hl citrónového prípravku na likér, 60 hl známej Cherry brandy a 60 hl Cardial medoc. Veľký záujem bol aj o kvalitnú ruskú vodku, ktorej v tom čase vyrobili 100 hl, ako aj o Prostějovskú režnú, ktorej výroba sa sústavne pohybovala okolo 50 hl.

    V r. 1960 sa v Banskej Bystrici vyrábalo už len 17 druhov liehovín, pretože rozhodnutím vyšších hospodárskych orgánov bola výroba značkových liehovín pridelená iným podnikom v republike. Táto zmena sa v podniku Fatra odrazila negatívne. Bolo to najmä preto, že výroba značkových liehovín tu už mala bohaté tradície a značnú dôveru u odberateľov. Pre túto výrobu tu bol aj celý rad kvalifikovaných odborníkov.

    V r. 1960 bola výroba zameraná na výrobu konzumných liehovín. Vyrobili tu napr. 600 hl hruškového likéru, z rezaných destilátov bolo vyrobených 3850 hl borovičky a 450 hl slivovice. Z ďalších výrobkov za zmienku stojí výroba 727 ton limonádových sirupov, 2008 ton konzumných sirupov a 952 ton ovocných vín.

    Dňa 1.júla 1960 bol utvorený národný podnik Stredoslovenské konzervárne a liehovary so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ktorý mal vo svojej novej organizačnej štruktúre závody v Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Lučenci, Rimavskej Sobote a v Prievidzi. Takto dňom 1.júla 1960 podnik Fatra zaniká. Vytvoril sa z neho závod 02 krajského potravinárskeho podniku Stredoslovenské konzervárne a liehovary, n. p., v Liptovskom Mikuláši.

    Obrazový prídavok

    Vďaka činnosti občianskeho združenia Banskobystrický spolok okrášľovací a ochranný BBSOO), ktorý prezentuje svoju činnosť na webovej stránke www.bbsoo.sk, ponúkam čitateľom na pripomenutie – i na potechu oka – ukážky dobových etikiet liehových i nealkoholických výrobkov nie len banskobystrickej Fatry, ale aj likérky Perla a likérky Steiner a Löwy. Pozri [1]. Dúfam, že nie proti vôli BBSOO. Ďakujem za porozumenie.

 

P  R  Í  L  O H  A

 

 

 

 

    Pramene:

[1]  http://www.bbsoo.sk/fatra-prva-slovensko-ceska-ovocinarska-ucastinna-spolocnost/

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda: Herákove projekty

Záchvat svedomia predstieral už pred dvoma týždňami, ale reálne chcel byť potichu poslancom do konca júna.

Orbánovi sa za 11 rokov podarilo rozložiť slobodu médií

Podľa IPI existuje v Maďarsku koordinovaný systém cenzúry.


Už ste čítali?