Prečo prisudzujem tejto ostatnej vláde prívlastok „národného sklamania“?
Síce tento cirkusantský ansámbl ešte nie je oficiálne ustanovený, ale s veľmi veľkou pravdepodobnosťou sa tak stane. To by sa prezidentka SR naozaj musela „zaťať“, aby vznik (akože) novej vlády aspoň trochu pozdržala, a síce na základe nejakej oprávnenej výhrady (a je ich dosť a dosť).
Vyvstáva však otázka, prečo by sa ona jediná mala zachovať racionálne, keď pred ňou sa racionalite rad-radom (a bez hanby) vyhli fakticky všetci čelní predstavitelia koaličných strán.
Veď to, ako sa správali v posledných dňoch a hodinách – „bez bázne a hany“ – nemá v dejinách našej mladej republiky obdobu. A preto sa, žiaľbohu len týmto spôsobom, obraciam priamo na nich s otázkou:
Vážení, vy si vôbec neuvedomujete, že Igor, mág v oblasti manipulácie s ľuďmi, vás cielene smeroval do situácie, v ktorej ste sa mali skompromitovať ako politici? A vy – Sulík, Remišová – čo ste urobili?
Vy ste „priniesli obetu“ – ešte vyššiu. - Tým, že ste vytrvalo akceptovali Igorove neustále sa meniace podmienky, a nakoniec ste priam bohorovne prikývli na všetko čo chcel, zdiskreditovali ste sa nie len ako politici ale aj ľudsky, a to pred celým národom.
Stávate sa súčasťou národnej hanby (lebo, keby na to prišlo, zapriete aj vlastný nos medzi očami).
A to už od svojho mena, ani s odstupom času, nijakovský „neodpárate“, lebo to nejde len tak jednoducho – ako si Matovič predstavuje a ako to aj vyslovil – „ ... nejako zabudnúť...“!
V poslednom svojom článku na blogu [1] som sa vyjadril na margo Richard Sulíka, že „aký je – taký je, ale aspoň sa snaží byť v niektorých situáciách principiálny“. Hoci už dosť dlho nemá moju dôveru a SaS som volil v parlamentných voľbách „so zaťatými zubami“ (ako sa v rovnakom zmysle vyjadrilo viac diskutérov k článkom na Blogu SME), keby bol vytrval vo svojom odstúpení z postu ministra hospodárstva SR, bol by si v mojom osobnom názore naňho výrazne polepšil.
Netuším, či nevydržal s nervami v momente, keď bezpohlavná Veronika prehovorila nie len za seba, ale priam za celý poslanecký klub Za Ľudí – v mene všetkých, aj nič netušiacich poslancov, a „zabalil to“.
Taká situácia sa dá ľudsky pochopiť, keby pritom sklopil zrak aj uši a aspoň ostal ticho. Žiaľ neodpustil si tie bohapusté kecy, ako sa snažil zahovoriť svoje totálne osobné zlyhanie v úlohe politika.
Politika totiž nie je „umením možného“, ako to s obľubou verejne tvrdia rôzni politickí tlčhubovia v slovenských končinách. Politika je predovšetkým „umením prijateľného“. Prijateľnosť konkrétneho politického rozhodnutia je podmienená nejakým všeobecným prospechom, a nie len vyslovene individuálnymi záujmami „politika“-prospechára.
A potom sa strhla prietrž podobne nehanebných vyhlásení. Veronika, napríklad, pred nejakou hodinkou-dvomi bez mihnutia oka vykladala svoje rozumy „o zodpovednosti“. Osobne predpokladám, že ona o skutočnej zodpovednosti nemá „ani páru“.
Vlastne ona rozpútala poslednú koaličnú krízu, hoci som osobne nechápal prečo. Nákup ruskej vakcíny „Sputnik V“ bol zrejme len zámienkou – podľa nej vhodnou – hoci existovalo neúrekom iných relevantných dôvodov vysloviť vážne výhrady proti Matovičovmu konaniu. – Chcela sa „blysnúť“ pred Bruselom?
Keby bola dokázala ostať principiálna aspoň na úrovni Sulíkovej „vtedajšej principiálnosti“ (rozumej: čo ohlásil, to aj vykonal), a aj ona odstúpila z vlády, Matovič by nebol schopný uniesť spoločný tlak koaličných partnerov SaS a Za ľudí.
Matovič by sa musel porúčať do parlamentu a s jeho osobnostným založením by sa dostal do klasickej polohy, vlastne by skončil. Možno to bude znieť paradoxne, ale za niektoré počiny má aj moju úctu.
Neboli by úspešné ani všetky tie pokrytecké rečičky (najviac som si všimol pána Šípoša, ktorý mi tak trochu pripomenul podobnú ľudskú figúrku, totiž Jána Ľuptáka blahej pamäti ako „šéfa“ Združenia robotníkov Slovenska, po ktorom neostal – ako sa hovorí - ani smrad.)
Takým činom sa však problém neskončil, len sa odsunul na (možno ešte menej príhodný) čas.
Väčšina slovenských občanov-voličov, predpokladám, sa cíti sklamaná. A nie len sklamaná, ale (v očakávaniach) dokonca aj oklamaná, a to predovšetkým Richardom Sulíkom a Veronikou Remišovou.
Kopa figúrok rôzneho (politického) „výtlaku“ v ich pozadí napr. Šipoš, Klus a pod.) ma tiež svoje maslo na hlave. Preto oceňujem všetkých, ktorí odolali pokušeniu zamotávať sa do čoraz väčších „svinstiev“ len preto, aby si udržali svoje posty, jednoznačne sa vyslovili a zo slovenskej politiky (nateraz) odišli. Dá sa očakávať, že sa ešte zopár takých „poctivcov“, čo to myslia so Slovenskom úprimne, nájde. (Bude medzi nimi, napríklad, pán Šeliga?) A ten zbytok – nech sa dusí „v kaši“, ktorú nenavaril len Sulík samotný.
Keď boli predstavitelia SaS na predvolebnou mítingu v Liptovskom Mikuláši pred parlamentnými voľbami 2020, okrem (už obligátnej) ponuky Rišovych kuchárskych kníh, bola vyhlásená „tipovačka“, že vraj, kto najpresnejšie uhádne volebný výsledok SaS, toho pozve Sulík na obed. Ja som vtedy „tipol“, vedený určitými úvahami, volebný výsledok pre SaS na 6,2%. Skutočnosť bola 6,22%. Nechcem tu machrovať, aký som jasnozrivý. Možno som mal v tomto prípade ono povestné šťastie, ktoré keď je unavené, sadne aj na vola.
Pamätám sa aj na prvé povolebné reakcie čelných predstaviteľov jednotlivých politických strán. Nie veľmi veselý Sulík úprimne priznal, že očakávali viac (aspoň 8 – 9 %). Ale – za čo? Za tie „kraviny“, ktoré sa v SaS udiali pár týždňov pred voľbami? V 80 -100 člennej „strane“ vznikol, takrečeno na poslednú chvíľu, rozkol a polovica členskej základne zo SaS odišla. Sulík to komentoval slovami, že „je (tomu) rád“!
Jeho vystupovanie vo vláde bolo voči Igorovi Matovičovi priam lokajské. Nevedel som si vysvetliť, aký dôvod, aká slabosť ho vedie k podobnému postoju. Na um mi prichodil stále len jeden a ten istý motív: tuší, že je to jeho posledná príležitosť pôsobiť v slovenskej vláde. Ale to je dosť slabý motív nato, aby ho primäl znášať časté Matovičove „pestvá“ voči nemu.
Nie tak dávno som mal, pri jednom jeho televíznom vystúpení, dojem, že si (asi roztrpčený) osvojil filozofiu „čo ma otravujete nepríjemnými otázkami, voliči sú si sami na vine, keď nás nevolili, čo teraz od SaS chcete?“
Nuž, Richard, to je len lacná výhovorka. Ty určite tiež tušíš, ako to skončí.
Nanajvýš sa opäť zopakuje ono povestné „do roka a do dňa“. Matovič sa nezmení. Aj keď pandémia napokon ustúpi, prídu hospodárskej problémy a opätovné rozbroje. Je vysoko pravdepodobné, že – ľudovo povedané – dostanete „prd“, a nie tých očakávaných šesť miliárd eur. Európska únia vám pofidérne projekty v rámci plánu obnovy Slovenska nezafinancuje. A pre mnohých z vás zostane len niečo ako obohratá pesnička z Andersenovej rozprávky:
„Ach môj milý Augustín, Augustín,
ach môj milý Augustín – všetko je preč!“
Viac sa to síce hodí na Veronikin príbeh, ale ani ty nebudeš bez viny.
P.S.: Ak by sa niekomu na mojich názoroch niečo nepáčilo, môžete vedieť, že ani mne sa nepáči, ako zo mňa, a tiež zo všetkých slušných, morálnych občanov, sa tu snaží robiť hlupáka.
Pramene:
[1] https://cudzis.blog.sme.sk/c/558646/ako-to-vidim-ja-cesta-buduceho-premiera-eduarda-hegera-do-pekla.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
