Pohybuje sa alebo nepohybuje Zem (doslovne) okolo Slnka?

Autor: František Cudziš | 25.5.2021 o 2:26 | Karma článku: 2,29 | Prečítané:  680x

    Sledujúc denný pohyb slnka alebo otáčanie nočnej oblohy okolo Severky, zdá sa nám, že sú to skutočné deje, hoci je to naopak. – To sa v nich odráža rotačný pohyb Zeme. Vyvstáva teda otázka: Naozaj sa Zem pohybuje okolo Slnka?

    Geocentrizmus – Heliocentrizmus - Heliodynamizmus

    Prinajmenšom od čias starogréckeho filozofa Platóna bolo známe, že Zem nie je plochá ale že má guľovitý tvar. Dalo sa to pozorovať pri zatmeniach Mesiaca, keď ho postupne pokrýval alebo odkrýval zaoblený tieň Zeme. Otázka polohy Zeme alebo jej (objektívneho) pohybu vo vesmíre je však podstatne ťažšia.

    Javy, popísané v perexe článku, navádzali starovekých - ba ešte aj stredovekých – astronómov predpokladať, že „všetko krúži okolo Zeme“, a to zrejme preto, že Zem je nehybným stredom vesmíru – uprostred rovnako nehybnej (a dokonalej) nebeskej sféry hviezd. Toto bola základná dogma, ktorá zrodila predstavu geocentrickej sústavy sveta.

    Astronomické objavy za posledných päťsto rokov však viedli k zavrhnutiu geocentrizmu, lebo z nich plynulo, že nie Zem ale naše Slnko je akýmsi pomyselným stredom planetárnej sústavy. Túto myšlienkovú koncepciu astronómovia nazvali heliocentrizmom  a počas storočí trpezlivých a precíznych pozorovaní, na základe serióznych vedeckých poznatkov, neustále zdokonaľovali predstavy o našej slnečnej sústave i o okolitom vesmíre.

    V 20. storočí došlo k zásadnému zlomu kozmologických predstáv o vesmíre ako aj o jeho predošlom vývoji. V istej miere k tomu prispeli aj fyzikálne názory Alberta Einsteina, zhrnuté v špeciálnej (1905) i všeobecnej (1915-16) teórii relativity, ktorými – ak sa to dá tak povedať – „zgeometrizoval (klasickú) fyziku“.

    Do popredia vedeckého záujmu sa dostala kozmologická problematika vývoja vesmíru ako celku. Otázka objektívneho fungovania našej slnečnej sústavy sa ocitá bokom, akoby najpodstatnejšie momenty bádania v tomto smere boli už úplne dovŕšené.

    Ja osobne však zastávam úplne odlišný názor.

    Žijeme síce už v 21. storočí, ale s heliocentrickou koncepciou sveta akoby sme zostali v dobe Mikuláša Kopernika, Johannesa Keplera a Isaaca Newtona. Pritom, podľa predstáv tzv. teórie kozmodriftu, by sme mali pokračovať v rozvíjaní poznania aj v tejto otázke. Od akceptácie heliocentrizmu, ktorým sme nahradili zaostalejší geocentrizmus, by sme mali už  konečne dospieť k podstatne objektívnejšej predstave o fungovaní našej slnečnej sústavy. Tou predstavou je obraz tzv. heliodynamickej slnečnej sústavy.

    Aký je vlastne rozdiel medzi heliocentrickou a heliodynamickou slnečnou sústavou?

    Podstatný. –

    Heliocentrická slnečná sústava je už od úrovne stredných škôl prezentovaná žiakom ako planetárna sústava, v ktorej centre sa nachádza viac-menej NEHYBNÉ  Slnko a Zem sa (doslovne) pohybuje OKOLO  Slnka.

    Táto predstava – na jednej strane - veľmi dobre korešponduje s tromi Keplerovými zákonmi o pohybe planét v našej slnečnej sústave. Podľa týchto zákonov sa planéty pohybujú po krivočiarych, do seba viac-menej uzavretých dráhach (stáčanie perihélií dráh jednotlivých planét teraz zanedbajme).

    Na druhej strane – vďaka bezbrehému relativizmu  zavedenému do fyziky v minulom storočí – sa možno otázka vlastného (objektívneho) pohybu Slnka vo svetovom priestore javí ako podružná. V skutočnosti však má, pre pokrokovejšiu vedeckú paradigmu než je tá súčasná, principiálny význam.

    Avšak aj naše Slnko sa pohybuje vo svetovom priestore. Minimálne z dôvodu rotácie našej vlastnej Galaxie, a pritom so sebou unáša všetky planéty svojej slnečnej sústavy. O objektívnej rýchlosti Slnka, pravdu povediac, nemáme pritom ani zdania. Údajne sa Slnko nachádza vo vzdialenosti cca 30 000 svetelných rokov od stredu Galaxie, ktorá sa otočí okolo svojej osi raz za cca 200 – 220 miliónov rokov. Pohyb Slnka možno teda počas kratšej doby považovať prakticky za rovnomerný priamočiary pohyb, inými slovami za pohyb inerciálny. Už pri rýchlostiach rádovo desiatok kilometrov za sekundu (povedzme 30 km/s) urazí vo svetovom priestore vzdialenosť rádovo jednu miliardu kilometrov, t.j. viac ako trojnásobok uznávaného priemeru zdanlivej „obežnej“ dráhy Zeme „okolo“ Slnka. A to je evidentný (nie len logicky, ale aj faktický) spor s keplerovskými predstavami.

    Tento spor zanikne v okamihu keď uznáme, že heliocentrická slnečná sústava je len astronomický MODEL – v mnohých ohľadoch užitočný, najmä z hľadiska konkrétnych výpočtov dráh rôznych astronomických telies – a že objektívne astronomicko-kozmologické usporiadanie objektívnej reality (sveta) je radikálne iné.

    Ak sa teda Slnko pohybuje prakticky inerciálne a tak rýchlo, že sa jeho objektívna dráha vo svetovom priestore „nezmestí“ do rozmerov žiadnej planetárnej dráhy jeho vlastných planét, musíme pripustiť, že tieto planéty jednoducho „unáša“ spolu so sebou. Inými slovami to znamená, že planéty sa pritom pohybujú „v okolí“ Slnka, a to po otvorených krivočiarych dráhach. Časom sa nachádzajú na jednej strane od Slnka, inokedy na druhej strane, raz Slnko predbiehajú a inokedy za ním zaostávajú.

    Predpokladajme, že tento popis zodpovedá objektívnej skutočnosti. Aby sme ho odlíšili od modelu (heliocentrickej) slnečnej sústavy, navrhujem preň názov „heliodynamická slnečná sústava“. Prívlastok „heliodynamická“ vyjadruje, že Slnko (Helios) nie je v skutočnosti nehybné ale značne pohyblivé. V heliodynamickej sústave sa Zem pohybuje LEN  V OKOLÍ  Slnka.

    Zamyslime sa nad tým ako vyzerá pohyb Slnka, pozorovaný zo Zeme za predpokladu, že Zem sa nachádza nie v heliocentrickej ale v heliodynamickej sústave.  

    Nuž, tento pohyb vyzerá navlas rovnako ako heliocentrickej sústave. – Slnko opäť prechádza počas roka tzv. zodiakálnymi súhvezdiami, ktoré sa rovnako nachádzajú na jeho pozadí a ani inak sa nedeje vonkoncom nič zvláštneho.

    Vyvstáva problém ako dokázať, že predstava heliodynamickej slnečnej sústavy nie je len akýsi teoretický konštrukt a že heliodynamická sústava naozaj existuje.    

    Vedecký princíp si vyžaduje, pokiaľ možno, exaktný dôkaz.

    Foucaultovo kyvadlo v spojení s „paradoxom“ cesty okolo sveta

    A opäť nám – pri tomto „ošemetnom“ probléme – veľmi dobre poslúži Foucaultovo kyvadlo.

    Pointa experimentu, na ktorom je uvažovaný experiment založený, pripomína pointu vedeckofantastického románu Julesa Verna „Cesta okolo sveta za osemdesiat dní“ (1873). Známy francúzsky spisovateľ zakomponoval do príbehu svojho románu triviálny fakt. Hlavný hrdina románu Phileas Fogg podnikol dobrodružnú cestu okolo sveta – naplánovanú na osemdesiat dní. Ale vzhľadom na to, že sa rozhodol obísť zemeguľu smerom zo západu na východ, získal naviac jeden deň. (Keby sa bol vydal obchádzať zemeguľu opačným smerom, bol by jeden deň zo svojho naplánovaného časového limitu osemdesiat dní naopak stratil.)

    Pripodobnime Foucaultovo kyvadlo k pánu Foggovi a jeho cestu okolo zemegule pripodobnime pomyselnej ročnej dráhe Zeme „okolo“ Slnka.

    Pri dodržaní všetkých podstatných podmienok pre bezchybné fungovanie Foucaultovho kyvadlo, by sa malo toto kyvadlo – v heliocentrickej sústave - za čas jedného roka zdanlivo pootočiť voči Zemi o 360° toľkokrát, koľko dní je v roku (normálne cca 365,25x). Plus o 360° naviac, a to preto, lebo za ten rok samotná Zem jeden raz „obehla“ Slnko. Lebo, v heliocentrickej sústave, dráha zeme predstavuje keplerovskú uzavretú krivku.

    Naproti tomu – v heliodynamickej sústaveby sa malo Foucaultovo kyvadlo za dobu jedného roka pootočiť o 360° len toľkokrát, koľko je dní v roku.

    Predpokladám, že tento môj slovný výklad je dostatočný na pochopenie danej problematiky aj zo strany čitateľa. Ak by sa však niekto v diskusii k článku dožadoval znázornenia pomerov v heliocentrickej a heliodynamickej sústave obrazom, dodatočne potrebné náčrty vytvorím a zaradím do článku ako ilustrácie k textu.

    Ako som už napísal, v heliodynamickej sústave Zem sprevádza Slnko v jeho pohybe svetovým priestorom tak, že raz sa nachádza na jeho jednej strane a inokedy na druhej, raz ho predbieha a inokedy za ním zaostáva. Ale jej dráha má tvar otvorenej krivky (pseudovlnovky alebo rôzne deformovanej závitnice), preto Zem Slnko nikdy „neobehne“. Keďže kyvadlo reaguje len na rotáciu zemegule, nemá dôvod „pootočiť sa“ viac ako nutne treba. A nutne – predstavuje hodnota 365,25x.

    Dôkaz o objektívnej existencii heliodynamickej sústavy na úkor predstavy existencie heliocentrickej sústavy spočíva teda v rozdiele celkového pootočenia Foucaultovho kyvadla počas roka o 360°.

    Pozemský rok má približne 8766 hodín. Za hodinu by mal tento rozdiel v odchýlke kyvadla – pre jednotlivé prípady - činiť 0,0410° , t.j. približne 147,844 uhlových sekúnd, resp. 2,454 oblúkových minút.

    Jedná sa síce o nepatrný rozdiel, ale predpokladám, že dnes už existujú dostatočné technické možnosti nato, aby bol tento rozdiel spoľahlivo identifikovateľný.

    Keď sa konal prvý experiment s Foucaultovým kyvadlom v Paríži v roku 1851, na pieskovej stope, ktorú kyvadlo vytváralo, sa určite tento veľmi malý rozdiel nedal zistiť. Napokon ani neexistoval dôvod na podobné úvahy, lebo všetci mali v mysli pevne zafixované klasické predstavy o usporiadaní a fungovaní našej slnečnej sústavy. A úspešný experiment s Foucaultovým kyvadlom zatienil všetko ostatné myslenie.

    Experimentálne potvrdenie heliodynamickej povahy našej slnečnej sústavy môže na prvý pohľad vyzerať ako bezvýznamný poznatok. V skutočnosti však bude predstavovať nový nezanedbateľný podnet na vedecké bádanie novým smerom.

    Osobne som zvedavý, ako na túto – svojím spôsobom prelomovú – myšlienku zareaguje slovenská vedecká obec. Ak by ju chcela ignorovať, predpokladám, že experimentátori vo „vedecky významných“ krajinách zareagujú pružnejšie, len čo sa o nej dozvedia.

    Skúmal som na internete možnosť publikovať na danú tému vedecký článok na Slovensku. Žiaľ narazil som na jazykovú bariéru – po anglicky neviem a nechať si odborný text prekladať na vlastné útraty nemám chuť. Zostanem teda naďalej pri blogoch a budem si užívať čo len (prípadné) ticho za strany „havkáčov“.

 

 

           Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Existuje absurdnejší výjav než Pelleho ospravedlňovanie? (komentár)

Toto spĺňa všetky podmienky na trestný postih.


Už ste čítali?